Okrem mesta Orekhiv som sa dostala aj neďalekého mesta Huljajpole. Mesto je silno ostreľované a nedostanete sa doňho bez špeciálneho povolenia. Tu mi robili sprievodcov vojaci a kamarát Oleg zo Záporožia. Zažila som tu aj jeden veľmi silný moment, kedy ma miestna žena pozvala na raňajky do svojej pivnice, lebo vonku je to nebezpečné, ale veľmi ma túžila pohostiť na raňajky. Hygienické podmienky boli trochu horšie, ale zvládla som to 🙂 a bol to pre mňa jedniečný a nezabudnuteľný moment.
Asi 60 kilometrov od mesta Zápožia sa nachádza vojnová línia a v okolí mesta Orekhiv a Novoandriivka som teda rozdávala humanitárnu pomoc ľuďom. Na svoju sprievodkyňu - pani Ľjubov som natrafila náhodou, ale zistila som že je to sakra skvelá a inšpiratívna ženská a sama najlepšie vie, čo a ako v meste Orekhiv funguje. Kedysi pracovala na mestskom úrade, vie kde v tomto rozbombardovanom meste ľudia ešte zostali žiť a aj presne čo im treba 🙂
Aby som vedela byť maximálne efektívna a rozdávať humanitárnu pomoc tým, komu ju najviac potreba, tak základom je dobre a spravidlo veci nakúpiť. To, čo sa dá nakúpiť priamo na Ukrajine, nakupujem priamo tu. Tento raz som zohnala hygienické veci aj veci na základné fungovanie v domácnosti (prášok na pranie, prostriedky na umývanie riadu, hubky, atď). Samoyrejmosťou sú plienky pre dospelých a pre deti, a základné potraviny (cestoviny, ryža, pohánka, čaj alebo káva a malé sladkosti pre deti). Takýto jeden balík má 7- 8kg a nakúpených ich mávam 200 (jeden pre každú rodinu).
Prvý krát som sa vybrala v živote do Záporožia a okrem skvelých ľudí ma tu "zastihol" nočný nálet rakety S300 do bytovky oproti. Bolo niečo po 1:30 ráno a všetci spali, keď nastal strašný rámus a potom sa spustili sirény. Čoskoro som pochopila, že tento krát to spadlo až príliš blízko. Na druhý deň som sa ráno dozvedela, že pri tomto útoku zomrelo 13 ľudí, medzi nimi aj jedna kompletná, mladá rodinka 🙁
Prvýkrát v živote som videla naživo HIMARS (to sú tie veľmi drahé americké vojenské vozidlá :D), dokonca som prvýkrát v živote mala možnosť zažiť rozdávanie humanitárnej pomoci aj cez noc. Len si to predstavte! Normálne máte nad hlavou krásnu jasnú, nočnú oblohu a pred vami rozbité paneláky od rakiet - veľké krátery a samozrejme všetky tie príbehy ľudí okolo toho. Ľudia, ktorí zostali žiť v tých rozbitých domoch aj napriek tomu, že v mojom ponímaní "bývania" sú vlastne "neobývateľné". Rozdávali sme humanitárne balíčky, hygienu, čerstvo upečený chlebík a aj piecky. Spoznala som skvelého miestneho sprievodcu - policajta Alexeja, ktorý nás zaviedol do prifrontových dediniek v okolí Lymanu. Prvýkrát v živote som zažila výbuchy kazetovej munície nad vlastnou hlavou v bezprostrednej blízkosti. Silné to bolo, tak si to prečítaj! 🙂
Tento trip bol jeden z najlepších, lebo som pochodila 4 skvelé polikliniky v zabudnutej Charkovskej oblasti, ktorú som do vojny pokladala za moju naobľúbenejšiu. Okrme iného som tu natrafila aj na skvelú mladú lekárku Katarínu (30), ktorá mohla odísť do Európy, ale zostala pomáhať 1000 ľuďom vo svojom kraji. Inšpirátívne? Áno, čítajte ďalej...
Saša je mladý človek a nie je žiadny vojak. Má rodinu, deti a dobrovoľníctvo robil vo voľnom čase z lásky k ľuďom ❤️ vo svojej vlastnej krajine. Teraz mal smolu 🥺😢
Saša bol rozdávať chlebík a humanitárnu pomoc ľuďom do dediny Kamjanky, ktorá bola po okupácii Rusov odminováná len sčasti. Chodíme tam, ale vždy sme nanajvýš opatrní. Tento raz mal smolu a stúpil na protipechotnú mínu zvanú "motýlik 🦋", ktorá sa nachádzala v listí a tým, že je celá z plastu, tak sa nedá vyhľadať detektorom kovov. Táto mína vás nemá zabiť, ale aktivuje sa pri zaťažení asi 40kg a zväčša vám odtrhne končatinu. Mína je malá (cca 12 centimetrov) a dá sa ľahko prehliadnuť. Čo sa vlastne stalo?
Jeden z najsilnejších zážitkov. Dedinka Kamjanka sa nachádza hneď za mestom Izjum v Charkovskej oblasti a prechádzate cez ňu vždy, keď smerujete na Donbas (Donecká oblasť). Ukázalo sa, že jej najväčším nešťastím je, že sa nachádza v údolí a bola celá zničená. Keď sa Rusi blížili smerom na Charkov, celú dedinu rozstrieľali a nezostal tu kameň na kameni. Prišla som, aby som pomohla miestnym postupne naštartovať budovanie svojich rozbitých domčekov. Doniesla som humanitárnu pomoc, piecky a generátor. Našla som tu obrázky od ruských detí nakreslené vojakom, zamínované cesty alebo otrávené potraviny. Mrkni sa na to 🙂
Izjum skrýva mnoho bolesti. Po leteckom bombardovaní tejto konkrétnej bytovky ľudia v suteréne kričali o záchranu ešte niekoľko dní. Nik im nemohol pomôcť, lebo kohokoľvek, kto by sa o to čo i len snažil, toho by zastrelili. Ruskí vojaci tu počas okupácie boli nekompromisní. Strieľali do končatín tak, aby sa ľudia nevedeli potom dostať ani len k vode a aby postupne potupným a boľavým spôsobom umierali. Ako nejaké zvieráta. Podľa odhadov, tu zahynulo v jednej bytovke 50 ľudí, často krát vo veľmi zlých podmienkach.
Mesto Izjum sa nachádza v Charkovskej oblasti a je hlavným dopravným a strategickým uzlom, keď idete smerom na Donbas. Zaviezla som sem generátor pre nemocnicu a našla som si čas poriadne sa porozprávať s miestnymi ľuďmi, rozdávať deťom a ženám ručne robené vianočné pohľadnice a zopár sladkostí.