Prvý krát v živote v Záporoží !!!
Cesta do Záporožia vznikla veľmi alternatívne v mojej hlave, keď som bola naposledy v Charkovskej oblasti pomáhať ľuďom. Proste som sa zamýšľala, ako vojna ovplyvnila domácich civilistov v iných regiónoch než len tam, kde to dobre poznám. Napríklad - ako vyzerá niekde na juhu či juhovýchode krajiny (Záporožie a Cherson)???
Viem, že táto časť Ukrajiny nemá také dobré diaľnice, tak som sa rozhodla to zažiť osobne. V Záporoží som nikdy nebola ani do vojny, ani tam nikoho nepoznám... takže aj toto bola výprava úúúúúplne naslepo. Ale našťastie - DOPADLO TO DOBRE! :-)
Stretnutie s utečencami z Berdjansku bolo pre mňa kľúčové!
Našťastie sa podarilo všetko veľmi dobre vyriešiť a dokonca veľmi skoro! Ako sa vraví - keď vy chcete úprimne a v dobrom, a je vám naklonený aj osud, tak celý svet sa spojí k tomu, aby ste to dosiahli! TAK SA AJ STALO - NATRAFILA SOM NA JEDNU PROTESTANTSKÚ KOMUNITU, ktorá do Záporožia utiekla z Berdjanska :o)
Mojou spojkou s touto skupinkou sa stala milá, chudá a usmievavá blondýnka Júlia. Má asi okolo 40 rokov a do vojny vlastnila a prevádzkovala fitnescentrum. Okrem toho je vyštudovaná dietologička a veľmi zdravo a skromne sa snaží stravovať (áno, na UA pomery je to celkom nezvyčajné, lebo Ukrajinci majú radi napr. slaninu :)
Keď začala vojna, nikto nevedel ako sa situácia vyvinie. Hlavou tejto komunity je kňaz, ktorého všetci počúvajú a je veľkou autoritou. Mesto Berdjansk sa nachádza neďaleko mesta Mariupoľ a čoskoro sa stal, žiaľ, okupovaný. Situácia sa časom zhoršovala a keď kňazi začali byť prenasledovaní rusmi (tí kňazi, ktorí hlásali ukrajinskú vieru), začala komunita uvažovať nad útekom. Ale vyčkávali.
Nakoniec museli odísť a útočisko našli práve v Záporoží. Odišli spolu ako jedna veľká rodina a veľmi pekne sa o seba vzájomne starajú. Aby mali kde bývať a ako fungovať, snažia sa svoje "provizórne" riešenia vyšperkovať na maximum - napríklad, v rámci možností si zohnali cez prenájom objekty na bývanie a svojpomocne si ich renovujú. Muži komunity chodia do práce a zarábajú peniaze, ženy sa zase starajú o deti - varia, upratujú a administratívne sa starjaú o všetko, čo sa dá. GENIÁLNE IM TO KLAPE!
Keď som stretla Júliu, hneď som pochopila, že aby sa o mňa bude starať ako ako o hosťku celej komunity počas doby, keď budem v Záporoží. Júlia mi našla bytík, kde som mohla bývať a zároveň mi ukázala mesto. Ukázala mi domovy utečencov/presídlencov pre ľudí, ktorí keď prídu do Záporožia z Berdjanska, tak sa automaticky o nich komunita stará.
Ukázala mi ako žijú - ako fungujú, čím sa živia. Celé to bolo pre mňa zaujímavé a veľmi mi to pomohlo. Necítila som sa tak sama a cítila som, že sa môžem na Júliu spoľahnúť.
Záporožie je insak silno ostreľované. Mesto je plné zbúraných panelákov a je tu vidieť znaky vojny priamo v centre. Okrem toho - sirény a protivzdušné poplachy sú tu skoro stále.
Nočný nálet rakety S300 - Moje prvé mŕtve telá na ulici... 😔
Písal sa večer 2.3.2023 a mal to byť klasický večer, keď som sa po celodennej makačke v teréne vrátila domov. A v bytíku v centre Záporožia na 4tom poschodí som zostala s radosťou, že si treba poriadne oddýchnúť. Bol už neskorý večer - okolo 22:00 a chystala som sa spať.
V noci boli sirény, čo nie je v Záporoží nič výnimočné. Zobudila som sa cca 1:39 na silný výbuch rakety 🚀 a zatriasli sa mi okná na byte. Hneď potom sa rozozvučali sirény 🚨. Rana ako z dela. Myslela som, že to rachlo niekde blízko a nemýlila som sa 😔 Pozrela som sa z okna a videla som silné svetlá záchranárov. "TO JE ŠIALENÉ ‼️☝️", povedala som si sama pre seba a keďže som nemala odvahu, ľahla som si naspäť a snažila sa zaspať 😔 NEÚSPEŠNE! 😔🥺
Napokon prišiel pokus číslo dva.
Celú noc som rozmýšľala, kam to padlo a či nie je niekto v okolí, komu by som dokázala pomôcť. Ja sama. Že proste zdvihnem zadok a budem užitočná - požičiam auto alebo ako. V tom momente som si uvedomila, že neviem v akom stave je vlastne moje auto a neskôr som samú seba presvedčila, že sú tam iní majstri na záchranu ľudských životov a že ja si teda nakoniec predsa len skúsim ešte na chvíľu ľahnúť. Cítila som sa naozaj mizerne.
Milión pocitov v sebe.
Ráno bolo silné a prišlo veľmi rýchlo 😔 Vôbec som sa nevyspala a cítila som sa naozaj zle. Najskôr som sa vybrala cez park a videla celú tú hrôzu osobne. Raketa 🚀 padla na 5 poschodový dom oproti a zabila niekoľko ľudí. Ich zakryté telá ležali priamo predomnou a neďaleko ľudia buď plakali alebo sa modlili. Mlčky som sa pridala k nim.
Nebolo treba nič dodať...
Polícia aj záchranári ma pustili až na miesto, lebo to vyzeralo, že tam bývam obďaleč a "som domáca". Onedlho prišla televízia a robila rozhovory. Snažila sa lodchztiť si ľudí, ktorí sú priamo z bytovky. Na všetko som sa len prizerala.
Chvíľu na to prišla ku mne pani, ktorá začala metlou odhŕňať prach na aute. Bolo vidieť, že sa ponáhľa do práce, hoci v očiach mala slzy a asi bola aj unavená. Celú noc vraj nespala. Bol to taký paradox - ľudia na druhý deň musia ísť do práce a tváriť sa, že je všetko v poriadku, hoci realita je úplne iná a cez noc niektorí ich susedia v bytovke zahynuli.
Je neuveriteľné, že svet dopustí, aby sa na Ukrajine diali každodenné ruské lotérie so životmi ‼️ Už viac ako rok ☝️‼️
Spomenula som si na slová môjho kamaráta, ktorý vravel, že...
👉 kým nezažijem na Ukrajine skutočne silné ostreľovanie, nezažijem skutočnú silu vojny 😔
Je to tu a prišlo to bez pozvania. Nikomu toto naozaj neprajem.
JA SOM MALA ŠŤASTIE ♥️, ONI NIE... 💔🖤
Kto prežije a kto nie?
A nikto tomuto teroru nedokáže zabrániť ‼️
Na druhý deň som sa dozvedela, že v bytovke zahynulo viac ako 13 ľudí, pričom osudy niektorých rodín sú hrôzostrašné.
Jedna mladá rodinka, otec a mamina okolo 20 rokov a ich niekoľko mesačné dieťa - všetci zahynuli pri nálete.
Dnes ráno som si naplno uvedomila absolútnu krehkosť života na Ukrajine. A to je jedno, kde bývate, lebo nikde tu nie ste v bezpečí. Zatiaľ čo táto mladá rodina zomrela 2.3.2023 pri raketovom útoku 🚀 na bytovku v Záporoží, ja som bývala oproti a počula to. Celkom náhodou mi kamoška našla byt priamo v centre, kde to aj padlo 😔
Rana ako z dela (ešte pár dní potom som na sebe pozorovala, že pri akomkoľvek silnom náraze alebo explózii sa správam o kúsok viac preľaknuto ako kedykoľvek predtým a veľmi vnímam, že som výrazne viac unavenejšia ako doteraz).
Verím, že sa to urovná ❤️
Nikdy som nezažila nič podobné a nikdy snáď už nezažijem (človeka to rozoberie na kúsky 🧩)
