SILNÉ ŽENY NA FRONTE - Pani Ľjubov!
V prifrontovom mestečku OREKHIV mi robila sprievodkyňu pani s menom Ľjubov - a zistila som, že je to SAKRA FAJN ŽENSKÁ 😜‼️ Mesto kedysi obývalo cca 14000 ľudí, teraz je každodenne ostreľované. Táto čiperná žienka má po 50ke, je veľmi húževnatá a má nekonečné množstvo pozitívnej energie.
Kedysi pracovala pre mestský úrad, takže tu pozná úplne všetko a všetkých, preto vedela presne kam treba ísť s pomocou a kam nie 😎, dokonca mi dopredu povedala aj to, kto sa ma bude snažiť oklamať 😂
Táto silná žena je mi veľkou inšpiráciou ❤️‼️ Ljubov ma dostala svojou nevyčerpateľnou energiou 🔋⚡ a dobrotou ❤️
Žije v pivnici svojho domu už 7 mesiacov odkedy sa situácia v meste začala hlavne cez noc výrazne zhoršovať. O všetko sa postará s úsmevom 😃 - aj o svoju mačku Tinu, takže som si istá, že vydrží VŠETKO NA SVETE ‼️ - aj RUSSÁKOV ‼️
V paneláku nad pivnicou mi ukazovala svoj rozstrieľaný byt. Z celého činžiaku (cca 300 ľudí) tu vraj zostali posledný traja ľudia. Nemá svetlo - má len sviečky a jednu skvelú závesnú baterku. Varí na piecke, ale nesťažuje sa.
Podľa jej slov mala x-možností odísť do bezpečia alebo za hranice, ale nemá svedomie to posledným obyvateľom mesta urobiť. Ako som sama neskôr v teréne videla, veľa ľudí ju pozná a bezvýhradne jej dôveruje ☺️
ŠUP-ŠUP DO TERÉNU, DO ULÍC! ZA ĽUĎMI :)
Pani Ľubov mi robila ďalej sprievodkyňu a navštívili sme rôzne lokality celého mesta, rozdávali humanitárnu pomoc ľuďom, pričom základom bolo, že sme sa nikde nemohli veľmi zdržať. Pani Ľjubov ma prosila, aby som sa "veľa nevykecávala" a nesnažila sa ľudí veľa fotiť, lebo domáci sa hanbia a celá situácia a odkázanie na pomoc od iných im nie je veľmi príjemné.
Miestni sa báli, aby tam najbližších dňoch a hodinách nepriletela ruská raketa. Museli sme byť rýchli a bolo cítiť, že ľudia sa cítia byť ohrození a že zažili ostreľovanie aj počas rozdávania humanitárnej pomoci. Neradi sa zgrupovali a nervozita sa občas dala skoro krájať!
Ale aby to nebolo také náročné, tak som k rozdávaniu humanitárnej pomoci často sa snažila pridať aj trochu úsmevu a pozitívnej energie pre ľudí :-) Natriafala som aj na šialene nadšených ľudí, ktorí keď uvideli mladú žienku niekde z ďalekého Slovenska, ktorá za nimi prišla, tak boli veľmi potešení a vďační. Napríklad - jeden starší pán chcel odomňa, aby som mu dala pusu na líce :) To bolo veľmi silné, lebo pre pána to mal byť narodeninový darček, tak som sa ho rozhodla splniť :o)
Návšteva humanitárneho centra - rozstrieľaného "Bodu nezlamnosti"
Okrem ulíc sme sa zamerali na rozdávanie humanitárnej pomoci pre väčšie centrá, pričom všade mi robila podporu naša milá Ljubov. Zistila som, že niektorí mladí zostali ešte v mestečkách OREKHIV a HULJAJPOLE a tvoria akoby základňu humanitárnej pomoci pre ľudí. Sú to zväčša mladí ľudia a deti starších obyvateľov mesta, tí ktorí mali ešte kuráž v mestách zostať a neutiecť. Rozdala som im nejaké sladkosti, nabijácie solárne kolektory a powerbanky.
Mestečká sú rozbité celkom poriadne. Niekde sú zhorené autá, niekde sú zničené budovy a pouličné osvetlenie.
Všade sa túlajú psy, - kde tu vidieť vojakov a potom už len pár starších ľudí. Videla som nakompletku vypálené lekárne - trafiky, potraviny, drogérie. Celé to na mňa pôsobilo veľmi smutne.
Toto bolo kedysi hlavné námestie, teraz je tu všetko zničené. Obchody, domy, drogérie, novinové stánky, verejné budovy, tržnica - všetko je nakopletku zničené!
Rozdávanie topánok - pri rozstrieľanej škole!
Pri rozdávaní humanitárnej pomoci som cítila, že tam stále "aktívne" padajú rakety, lebo bolo viditeľné, že domáci obyvatelia sa boja zoskupovať hromadne na miestach - a najviac som toto vnímala, keď sme sa presunuli smerom k jednej škole.
Kedysi stredná škola slúžila pre deti a chodilo tam cez 300 detí. Teraz, od vypuknutia vojny sa tam ľudia zhromažďovali kvôli rozdávaniu humanitárnej pomoci, ale samotná škola bola už viac krát ostreľovaná. Pár krát tam aj zahynuli ľudia pri rozdávaní pomoc, preto sme sa tam nechceli nadlho zoskupovať a byť rýchli.
Najprv balíčky a potom oblečenie...
Mali sme úplne plnú dodávku vecí - od potravín, hygienických potrieb až po oblečenie. Gymnázium Metodova v Bratislave mi urobilo parádnu zbierku a vyzbierali mi skoro 2 tony materiálu - hlavne oblečenie a topánky. Všetko bolo pekne zabalené v krabiciach, pri logistike a prebaľovaní v Bratislave mi pomohla nadácia AVE SLOVAKIA. Keď sme prišli na miesto, ľudia sa už začali zhromažďovať a ja som povynášala z auta krabice s oblečením. Najprv sme rozdávali humanitárne balíčky plné jedla a potom sme sa dostali k oblečeniu. Na všetko bol vytvorený dobrý systém a očíslovanie - každá rodina mala vlastné číslo.
Čoskoro som nadobudla pocit, že ľudí je príliš veľa a ja sa cítim ako za pásom - len som sa otočila a rozdávala som balíčky :) Slnko pálilo, z očí ľudí bolo cítiť strach a neistotu... a ja som sa snažila pracovať maximálne rýchlo, efektívne a zároveň sa na nich aj usmievať. To, ako som vyzerala si viete pozrieť na nasledujúcom videu:
