Humanitárna pomoc pre frontové mesto HULJAJPOLE!
Asi 100km od Záporožia je neslávne slávne, rýdzo ukrajinské mesto HULJAJPOLE. Okrem vojakov tu ešte stále zostali žiť aj domáci civilisti. Aj sem som sa vybrala v samostatný deň a vždy s plnou dodávkou vecí, pričom do týchto lokalít potrebujete sa dopredu nahlásiť miestnemu starostovi a potrebujete sem aj špeciálne priepustky. Tie sa mi našťastie podarilo získať.
Ako prvé skúsenosti som mala s vojakmi - rozdala som im nejaké potrebné veci, aby som sa vôbec dostala do bojovejších zón :D... a ako druhé sa mi podarilo natrafiť na úkryty, kde sa napríklad striedajú vojaci z 0tej a 1 línie.
Jeden deň som sa úplnou náhodou dostala do domčeka s garážou, kde mi chlapci spomínali, že noc predtým im rozbila raketa auto a zároveň boli veľmi šťastní, že to celé prežili, lebo keby raketa spadla kúúúúsok ďalej od auta, tak to trafí domček, v ktorom prespávali. Vysvetľovali mi, ako tam fungujú - je to také ich "doupě". Striedajú sa s chlapcami z nultej línie a pomáhajú im tu opravovať rôzne vojenské veci.
Mrzelo ma, že dom, kde žijú je v katastrofálnom stave. Celý rozbitý. A aj tak iný nemajú.
"Len dva metre vedľa a nižšie a už by nás nebolo," spomenul mi Sergej, chalanisko z vojenskej brigády vyskytujúcej sa v Zápožskej oblasti. Fotiť ho nemôžem, lebo si to nepraje.
Prechádzam cez miestnosti zničeného domčeka a zisťujem, že chlapi sa to tu snažia čo najlepšie prispôsobiť pre svoj život. Trpia tu, chýbajú im manželky - deti, rodina, ale sú tu z vlastného presvedčenia a chcú bojovať za svoju budúcnosť. Rozprávame sa, ukazujú mi domáce koláčiky, fotky svojej rodiny... kus domova. Silné.
Raňajky na fronte - V PIVNICI!
Keď som odovzdala veci vojakom, potešila ma príjemná správa, že jedna pani o mne vie a že ma čaká neformálne, ale milé pozvanie na raňajky! Také frontové - originálne raňajky :o)
Privítal ma veľmi pekne prestretý stôl.
Bol to pre mňa zážitok - a veľmi pekne sa pani o mňa snažila postarať, hoci sme museli byť v podzemí. Vonku to vyzeralo nebezpečne. Kúsok salámy, čaj a žemľa. Na stole trochu provizórne umyté hrnčeky, lebo voda je vzácnosťou a elektrinu tu nenájdete.
Pani nemala veľmi kde umývať riady, tak tie hygienické podmienky boli také trochu alternatívne :), ale dala som to!
Po raňajkách som sa poobzerala okolo seba a zistila som že lokalita, kde pani býva, bola pár dní predtým asi dosť ostreľovaná. Oproti mne sa nachádzalo detské ihrisko a všade okolo boli zničené a rozbité paneláky. Diery v domoch a pohľady do zničených izieb neboli príjemné. Vonku svietilo slnko - začínal sa deň a toto som cítila asi ako jediné pozitívum.
"Kvetná"- takýto pekný názov ulice, z ktorej dnes zostalo len torzo kedysi plno obývaných panelákov. Dostala som info, že v každom pred vojnou žilo asi okolo 300 ľudí - dnes tam nájdeme len "posledných statočných" - starších, imobilných ľudí, ktorí nemali kam odísť a ich panelák predstavuje pre nich najstabilnejšie miesto bezpečia na zemi.
Okolité domy sú natoľko zničené, že aj tí "poslední" sa schovávajú viac-menej iba v pivniciach - inde sa nedá.
Krásny slnečný deň sa síce len začínal, ale paradoxne celé to vo mne vyvolávalo pocit smútku. Kedysi sa tu deti sa hrali normálne na ihrisku a mali spokojný život. Zamýšľam sa nad tým, - aký osud by mali títo ľudia, keby ich nezastihla vojna?
Mestečko je rozbité celkom poriadne. Niekde sú zhorené autá, niekde sú zničené budovy a pouličné osvetlenie.
Všade sa túlajú psy, - kde tu vidieť vojakov a potom už len pár starších, smutných ľudí. Videla som nakompletku vypálené lekárne - trafiky, potraviny, drogérie. Zničené ploty, mosty či elektrické káble. Celé to na mňa pôsobilo dosť smutne.
Boli sme nakoniec traja - ja, jeden vojak a sprievodca Oleg. Oleg spomínal, že keď tu bol sám raz rozdávať humanitárnu pomoc, tak sa stal účastníkom raketového náletu, pričom kúsok rakety mu spadol aj do auta a žiaľ, utrpel malé zranenia. Nebolo to nič vážne, ale doteraz ho to prenasleduje - bolo to prvý krát od začiatku vojny, kedy ho postihlo nejaké zranenie pri rozdávaní humanitárnej pomoci. Spomína na to s rešpektom a ja cítim, že mu záleží na tom, aby sme sa tu nezdržiavali dlhšie, ako to bude vôbec potrebné.
Toto bolo kedysi hlavné námestie, teraz je tu všetko zničené. Obchody, domy, drogérie, novinové stánky, verejné budovy, tržnica - všetko je nakompletku zničené!
HULJAJPOLE ako mestečko z hororu...
"Ukážem Ti to tu, rozdáme humanitárnu pomoc ľuďom a pôjdeme naspäť, dobre?", opýtal sa ma Oleg. Vzápätí na mňa pozrel tak, že som pochopila, že ho akýkoľvek môj prípadný nesúhlas nebude veľmi zaujímať, lebo "sám je tu viac doma a vie najlepšie, aké je to byť zranený od úlomku rakety."
Súhlasila som a usmiala som sa naňho, aby vedel, že budem poslúchať :-)
Huljajpole som našla úplne zničené - hneď v centre vás na kedysi hlavnom námestí privíta veľká kopa ruín. Od domácich, miestnych sa dozvedám, že kedysi sa tu hrali deti a nachádzalo sa tu veľké námestie s rôznymi malými obchodíkmi, stojanmi na bicykle a jedna príjemná zmrzlináreň. Bol tu kultúrny dom.
Chcela som vedieť viac. Natrafili sme na pár starších ľudí, ktorí nám vysvetlili, že Rusi si mysleli, že v kultúrnom dome sa aj v pivnici aj na poschodiach skrývajú ukrajinskí vojaci. Istý čas to aj bola pravda a pri jednom raketovom nálete tam veľa chlapcov zahynulo. Neskôr sa budova používale len na uskladnenie a rozdávanie humanitárnej pomoci. V prípade potreby sa tu humanitárna pomoc ľuďom aj rozdávala, pričom vojaci tu už nebývali. Rusi tu aj tak zamierili ešte pár náletov, pri ktorých zahynuli už len civilisti. Po poslednom sa celá budova zosypala - nakompletku. Neskôr som sa už zameriavala len na rozdávanie humanitárnej pomoci pre ľudí, lebo to bola naša najväčšia a najdôležitejsia misia celého dňa :-)
ČIAPKA a PRÁZDNE KRABICE NADOVŠETKO...
Rozdávala som veci a neskôr som sa zamerala na posledné, opustené ulice, kam som dostala odporúčanie odísť. Najväčším prekvapením bola úplne posledná ulica, kde som chcela rozdať len zvyšok vecí, ktoré mi zostali. Mala som pár posledných kusov oblečenia - nejaké topánky a JEDNU ČIAPKU! Moja čiapka, ktorú som odkladala na bežkovanie asi od desiatich rokov, pričom postupne sa stala nielenže staromódna, ale aj som z nej vyrástla. Zobrala som ju teda so sebou z Bratislavy...
... a nakoniec takáto staršia, nemoderná jedna ČIAPKA urobila veľmi veľkú radosť staršiemu manželskému páru na konci ulice :) Boli z nej úplne bez seba - vytiahli ju z krabice, obzerali si ju a veľmi sa z nej tešili. Nakoniec si nechali nielen čiapku, ale aj prázdné krabice - vraj na kúrenie, keď je ešte po večeroch chladno. Samozrejmosťou bola aj radosť zo sviečok.
