Ďalšie generátory som rozdávala už v kooperácií s Františkom z Ostravy, dobrovoľník, ktorý mi veľmi počas tohto obdobia pomáhal. Spoznali sme sa na Ukrajine a má svoju vlastnú organizáciu - Cesty pomoci.

Do Bachmutu sme sa vybrali skoro ráno s tým, že sme si deň predtým celý deň nakupovali humanitárnu pomoc a robili balíčky pre ľudí. Takéto robenie balíčkov trvá niekoľko hodín, lebo je to všetko ručná výroba a musíte to sami cel,é pretriediť. 

Podarilo sa nám nakúpiť potraviny a hygienické veci pre cca 200 rodín. 

Ako vidieť na videu, cesta bola zafúkaná, zasnežená a počas cesty cez Izjumskú oblasť sme videli celé dediny zničené. Od Izjuma smerom cez dediny Kamjanka a Dolyna až po Slovjansk - celou touto oblasťou sa predralo "vojenské tornádo" a zanechalo po sebe spúšť - zničené domy a mŕtve dediny. 

Odchádzali sme skoro ráno - 4:30 vstávanie, odmrazávanie auta, rýchle raňajky a káva na benzínke a šup-šup smerom na Donecku oblasť. 

Cesta bola zasnežená, šmykľavá a trvala skoro tri hodiny. Aj tak sme do Bachmutu prišli sme až okolo poludnia.

V Konstantynovke (mesto v Doneckej oblasti, asi 15km od Bachmutu) sme sa museli vojakom preukázať priepustkami na poskytovanie humanitárnej pomoci. 

A museli sme si pri odchode z tohto mesta nasadiť nepriestrelné vesty a prilby, kto mal. Vesty boli povinnosťou.

Príchod do mesta Bachmut bol silným zážitkom - už pri úvodnej tabuli sme zastihli rozstrieľané a zhorené auto. Všade vojenské tanky, vozy, vojaci a rozbitá technika na cestách...

Samotné ulice sú niektoré uzatvorené úplne a nedostali sme sa všade. Ako prvou zastávkou bolo hlavné námestie, kde sme vykladali chleba a veľké banery s vodou pre ľudí, ktorí tu zostali. Je tu v útrobách štátnej  budovy zriadené centrum nezlamnosti pre obyvateľov - odhadom tu žije tak 300 ľudí, ktorí 80% času musia stráviť v pivniciach kvôli vlastnej bezpečnosti. 

Celý čas sme prechádzali okolo zhorených budov a vojenskej techniky, takže to bolo silné. 

Ako prvé sme, zhodou okolností, natrafili v Bachmute pri vstupe na štátnu  pedagogickú školu cudzích jazykov, ktorá schytala riadny raketový nálet.  

O histórií budovy mi porozprávala miestna obyvateľka.

Budova školy sídlila v meste od roku 2014, kedy bola presídlená z mesta Horlivka, keď sa začala vojna. Horlivka je mesto nachádzajúce sa v Doneckej oblasti, aktuálne je pod správou Rusmi.  

Bola to obyčajná vzdelávacia budova pre študentov, kde sa učili cudzie jazyky a pedagogika. Samotná budova patrila penzijnému fondu a ľudia si tam na prízemie chodili vyberať dôchodky. A časť tej školy bolo v prenájme.

Za školou môžete vidieť panelový dom, kde žili normálni ľudia. Zistila som, že zhodou okolností to bol dom sestry mojej kamošky (tá je teraz našťastie na Slovensku) a mali tam trojizbový bytík. V suteréne bol tenčný klub, kde jej sestra pracovala - bola majsterkou Ukrajiny s viacerými úspechmi. Teraz nemá ani byt, ani prácu.

Ďalej sme sa pomocou kamarátou a jednou pani, ktorá sama žije v Bachmute dostali do dvoch ulíc, kde sme rozdávali humanitárne balíčky rodinám, ktoré od marca roku 2022 žijú v pivnici. 

Na moje veľké prekvapenie som tu natrafila aj na mladé ženy, niektoré dokonca mali aj deti. Pivnica, v ktorej som ich našala bola pripravená a čistá. Mali to tu rozdelené najlepšie ako vedeli, - časť  pivnice pripravená ako provizórna kúpeľna, provizórna kuchyňa s pieckou, takisto sme tu našli malú knižnicu. Zaujímavé.

Panelák, kde sme rozdávali humanitárne balíčky vo svojich útrobách, žiaľ, skrýval aj deti. Malé deti, ktoré jedli polievku a tvárili sa, že sú na podzemie už zvyknuté. Ale bolo mi z toho úprimne smutno.

V podzemí som natrafila aj na Júliu so svojim synom, malým Vlasťom. Snažila som sa pochopiť správanie ľudí a aj to, že prečo vôbec nechcú chodiť von na denné svetlo. Ani chvíľu, ani sa nadýchnuť. Asi si príliš zvykli na tmu a cítia sa vďaka nej v bezpečí. V každom prípade, nikdy sme nezažili takýto život, preto ich nemáme právo ani akokoľvek súdiť. 

Som tu na to, aby som pomohla, to je predsa základ.

Keď sme dorozdávali pomoc na tejto ulici, presunuli sme sa o jednu ďalej. Tu som zažila na vlastnej koži asi najsilnejší moment odkedy sa začala vojna 2022 a pomáham priamo vo vojnovej línií. V jednu chvíľu padla raketa asi o ulicu ďalej, nevenovala som tomu väčšiu pozornosť až kým sa neobjavila asi 40 ročná blondýna s celkom vážnym výrazom na tvári. 

"Budete sa musieť ísť ihneď schovať, lebo sa očakávajú silné raketové nálety z Ruskej strany a nebude to vôbec príjemné," zaznelo vedľa mňa. Spozornela som a začala som rozmýšľať, čo teraz urobiť. 

Dobre, môžem sa ísť schovať ale... dokedy to bude trvať? Môžem tam zostať v podzemí pár hodín, ale aj pár dní. A budem im zavadzať? Som pripravená tu nocovať? 

Mám dostatok jedla a vody pre seba, aby som im nebola záťažou? Veď... snáď ich nebudem vyžierať, keď som im prišla pomôcť a sama doniesla potraviny, či? :D

Veľa otázok, ale málo času. Pochopila som, že som sa musela rozhodnúť ihneď.

Moje rozhodnutie čo ďalej prišlo rýchlo a bolo to silné. Rozhodla som sa čím skôr odísť preč, lebo spať som tam nechcela. Nemala som k tomu nič pripravené

Situácia sa s pribúdajúcim časom začala zhoršovať, začalo sa blýskať stále viac. Problematika bola v tom, že po 15:00 sa exponenciálne zhoršuje situácia pri frontovej línií a treba sa snažiť čo najskôr sa tam buď ubytovať alebo proste odísť.

Nasadli sme teda s Františkom do auta frčali naspäť do Charkova, popritom sme sa snažili ešte rozdať posledné balíčky humanitárnej pomoci. 

Generátor o výkone 5,5kW som mala ešte pre mesto ČASIV JAR, nachádzajúce sa kúsok od Bachmuta atam sme vyložili asi aj posledných cca 30 humanitárnych tašiek.

Cesta z Bachmutu do mestečka Časiv Jar bola tiež posiata zničenými budovami - jednalo sa hlavne o súkromné budovy civilistov

Príchod do mesta Časiv Jar bol trochu náročnejší, lebo som bola v strese ešte z posledných zážitkov v Bachmute. Nakoniec sme prišli a bola som hladná. Ale viete čo? :D 

ZÁZRAK SA STAL :o) !

Natrafili sme na malý obchodík - potraviny, kde som sa chcela ísť informovať komu treba najviac v meste pomôcť. Tu stála pani okolo 35 rokov, okolo nej pobehoval jej malý synček a sama mi po našom rozhovore navrhla, že urobí ohreje palacinky, aby somsa mohla najesť. Potešila som sa, lebo mi to pomohlo. 

Neskôr sme sa vybrali za starostom, ktorý nám vysvetlil, že generátor sa zíde do miestnej základnej školy kde pracujú lekári presídlenci z mesta Bachmut. Lekárov sme nestihli osobne, lebo sme prišli neskôr, ale generátor sme odovzdali a starosta nám aj ukázal najviac potrebných ľudí, ktorým bolo treba odovzdať humanitárne balíčky. To sa zrealizovalo. 

Nakoniec sme si vďaka nášmu sprievodcovi pozreli zničené mesto ČASIV JAR, čo bolo celkom smutné.

Na ceste naspäť nás čakala ešte neosvetlená vojenská technika (nikdy by som inak netušila, že tieto stroje sa hýbu tak pomaly) a veľmi alternatívne dostávanie sa nazad do Charkovskej oblasti cez rozvodnenú rieku. Asi by to nebolo také komplikované, keby bolo ešte svetlo a zároveň by sa jednalo o klasický most, nie pontónový - polozatopený :D 

Mala som pocit, že sa už-už prevrátime na ceste a skončíme zaplavený v ľadovej vode. 

Nakoniec všetko dobre dopadlo a nás už čakajú ďalšie náročné humanitárne dni... :o)