Ako prvé sme sa vybrali smerom na mesto SLOBODZHANSKE, kde sa nachádza jedna z najviac ostreľovaných elektrární v celej Charkovskej oblasti. Rozumejte tomu tak, že Rusi sa naozaj počas zimy snažia masívne ostreľovať dôležité infraštruktúrne body a v prvom rade sa snažia zabezpečiť, aby Ukrajina nemala elektrinu. 

Takže len čo sme sa dostali do mesta Slobodzhanske, tak sme prechádzali okolo celej elektrárni a čo čert nechcel - boli práve sirény oznamujúce poplach. 

Nebolo nám veru všetko jedno :-)

Cez Slobodzhanske sme len prechádzali, aby sme sa zoznámili s našimi sprievodkyňami (z mestského úradu) a potom sme sa všetci spolu vybrali do lokality mesta Zmijev.

Prvou našou zastávkou bola dedina DONETS, kde aktuálne žije jedna lekárka, ktorá sa stará sama o 1200 ľudí. Medzi nimi sú aj presídlenci napríklad z Doneckej oblasti. 

Lekárka Olena má 43 a je pôvodne všeobecná lekárka, ale cez vojnu tu zostala s manželom na všetko len sama. Nechcela utiecť, lebo ľudia tu zostávali, dokonca aj prichádzali. Z polikliniky, kde bol aj zubár, gynekológ alebo pediatrická ambulancia, tak zostala len ona. Postupne sa vraj podarilo zazmluvniť, aby raz do týždňa chodil zubár a teda celá lokalita sa postupne z najhoršieho spamätáva.

Pani doktorka sa potešila aj humanitárnej pomoci, ktorú sme okrem generátora doniesli. Zubné pasty, kefky, šampóny... a kopu iných hygienických vecí. 

Olena nám ukázala aj rozbité časti jej ambulancie, porozprávala nám, aké to tu bolo, keď sa situácia zhoršovala. Našťastie Rusi sa nikdy do tohto okolia nedostali, zastavili sa pri meste Balaklia. O to viac to tu ale strieľalo a veľa ľudí utekalo práve do tohto okolia, kde sa snažili nájsť pomoc a možnosti uchýlenia.

Ďalej sme pokračovali dosť alternatívnou a rozbitou cestou, Už tradične sme natrafili aj na provizórne riešenie mostov - takže o "zábavu" sme mali postarané. Bolo cítiť, že okolité niektoré obce museli byť na začiatku vojny veľmi ostreľované, lebo infranštrútúra tu bola dosť poničená. 

Zuzka nemá toľko skúseností na Ukrajine ako ja, takže pre ňu to bol silný "mostový zážitok" - tento prvý náš pontónový alternatívny most :o)

Vypočuli sme si rôzne príbehy o tom, ako ľudia z okolitých dedín utekali do Charkova, aj do Európy, aby utiekli pred vojnou. Ak nemali financie alebo sa veľmi báli, utiekli práve len za kopec - do dediny Nyzhnii Byshkyn. 

Miestna všeobecná lekárka má na starosti odídencov z okolitých dedín - konkrétne Cherkas'kyi Byshkyn, Verkhnii Byshkyn alebo Heivka. Celkovo je tu asi 300 presídlencov len z okolitých obiec. 

Naša cesta v tento deň ešte bola len v polovici a ja som už pociťovala únavu. Boli to síce krátke vzdialenosti, ale rozbité cesty a celá som sa akosi cítila trochu viac "vyhrganá" ako bežne. Asi už starnem :D 

Prišli sme do dediny Hennivky, ktorá sa nachádza síce neďaleko, ale cesta tam je "zarúbaná" a trvalo to pár hodín sa tam dostať. Už zapadalo slnko, stmievalo sa a nás čakala návšteva a odovzdanie ešte v troch rôznych dedinách - Heniivka, Sheluďkivka a Skrypaj. 

Keď sme prišli a vyložili generátor, privítala nás usmievavá mladá baba spolu s maminou a pár starších žien "v bielych plášťoch". 

Neskôr vysvitlo, že jediná lekárka je tu mladá 30 ročná Katarína, ktorá tu pracuje s maminou - tá je zdravotná sestra a pomáhajú v dvôch rôznych dedinách. 

Dozvedela som sa, že pacientov tu majú veľmi veľa - aj domácich, aj útečencov z ostatných deín alebo Charkovskej oblasti. Je tu teda celkovo asi 5000 pacientov na kolektív jednej lekárky a zhruba 4 pracovných sestier.  Tento kolektív pomáha aj v poliklinike v dedine vedľa - v Sheluďkivke.

Katka nemá ani manžela ani deti. 

Narodila sa v lokalite, medicínu študovala v Charkove. 
Keď sa začala vojna Rusi zaútočili na Charkov, tak jej spolužiačky a kamarátky jej navrhovali, aby odišla s nimi a maminou do Európy, do Nemecka - že sa budú mať lepšie. Katka zostala. Ako jediná mladá a šikovná lekárka zostala pomáhať vo svojom rodnom kraji aj počas najťažších chvíl. 

Miestnosti v poliklinike sú niektoré zničené, preto sú jednotlivé oddelenia rozdelené len provizórne - v pozadí vidieť oddelenú časť pre ženskú gynekológiu  
(rozdelenú len provizórnou drevenou stenou).

Po odovzdaní generátora pre Heniivku sme sa všetci vybrali smer Sheľuďkivka - dedina vedľa. Tma, zima, hladná som bola a nechcelo sa mi vôbec nič robiť.

Dve autá, dodávky - v jednej z nich aj Katja s maminou.

Ukrajinské cesty nazývam proticelulítídové, lebo je to jedinečný spôsob chudnutia, aký viete zažiť len na Ukrajine. Verte tomu, že takéto finty vám neporadí ani Fitshaker, pričom tí sú fakt dobrí.

Ďalej sme pokračovali smer Skrypai, kde sú vyprázdnené domčeky pre útečencov z Chersonskej okupovanej oblasti (smerom za Charkovom). 

Rozprávala som sa s miestnymi zdravotnými sestrami, ktoré pomáhajú Katke a jej mamine pri práci v malej, miestnej poliklinike. 

Sú to obetavé staršie ženy, zdravotné sestry - všetky prežili ostreľovanie a svoju prácu vnímajú skôr ako poslanie, nie ako klasickú prácu. 

Pani mala veľkú radosť z malého čokoládového Mikuláša :)

Rozdala som im pohľadnice a drobné sladkosti pre radosť. Neskôr sme navštívili aj miestne domčeky pre utečencov a deťom sme rozdali tiež sladkosti a pohľadnice - ostatným ľuďom hygienické pomôcky či potraviny.

Trvanlivé potraviny, hygienické veci alebo oblečenie - to všetko sa mi podarilo pre nich nateraz nakúpiť. 

Všetci boli veľmi vďační, skromní a láskaví. 

Rozprávali sme sa o tom, ako sa tu ľuďom žije a čo všetko by potrebovali.  Sviečky (lebo tu nie je elektrina), takisto paplóny alebo aj obyčajný riad. Ľudia sú tu hlavne z ďalekých oblastí Charkovského kraja - regióny ako Kupjansk, či Vovčansk.