Bol to ten deň, keď zima sa nám zarezávala do kostí a normálnemu človeku by sa nechcelo asi ani vstať z postele - sychravo a nepríjemne. 

Aby sme sa dostali do lokality dedinky Slobodzhanske, potrebovali sme prejsť dosť zničenú cestu, lebo hlavná cesta cez Ruske Tysky bola zavretá. Okrem toho sme smerovali na hranicu s Ruskom, takže aj viacero potvrdení bolo treba. Mimochodom, vedeli ste, že tento názov SLOBODZHANSKE je v Charkovskej oblasti celkom obľúbený a nájdete tu asi tri iné dedinky s rovnakým menom? :o)

Po čase sa nám kúsok vyjasnilo, ale o to viac bolo chladnejšie. Ako sme smerovali bližšie a bližšie k ruským hraniciam, tým sa situácia komplikovala aj čo sa týka vojenských kontrôl, aj čo sa týka vojnových scénárov.

Celá lokalita je zničená, takže obyvatelia, ktorí tu zostali sa zoskupujú nielen v dedinke Slobodzhanke, ale aj v dedinke Lyptsi. Obe boli takmer celkom rozstrieľané. 

Čoskoro som nadobudla presvedčenie, že si radšej nebudem predstavovať, čo všetko sa tu udialo! Vypálené rodinné domy, krížiky popri nich a zhorené autá - to všetko vyzeralo dosť desivo, takže keď som sa pri nich potom aj skúšala odfotiť, veľmi som nemala dôvod sa usmievať. 

Rovnako ako v mestečku Tsyrkuny, aj tu sa prehnali ruské vojská hneď prvý deň vypuknutia konfliktu. Vtedy ešte mali guráž a mysleli si, že sa hneď dostanú priamo na Charkov, čiže snahou bolo pravdepodobne zvalcovať a zničiť všetko, čo sa len zničiť dalo.  

Keď sme sa dostali cez všetky hrôzostrašné scenáre až k námestiu, už nás tu čakala malá skupinka ľudí. Postupne sa zbiehali tí, čo tu zostali a potrebujú pomoc. Rozdávali sme im teplé oblečenie, sviečky, potravinové balíčky aj veci pre základnú hygienu. Veľa nákupov urobila aj Spišská katolícka charita, s ktorou som tu bola spoločne.

Postupne sme vyložili pre ľudí všetko, čo bolo treba a vybrali sa ešte zaviesť veci pre miestnych ležiacich. 

Čakala nás posledná, ale aj najnáročnejšia časť výletu - dostať sa k miestnym usadlíkom žijúcim na samote, po poliach a bez ciest. Cesty tu neboli ani do vojny, nieto ešte počas nej. Bolo treba ísť smerom k ruským hraniciam až pokiaľ nenatrafíme na ľudí. 

Prišli sme na miesto, odkiaľ sme už ďalej museli ísť peši a keďže bola zima a padal mrznúci dážď so snehom, ťažko sa mi chodilo.

Mala som pocit, že naše putovanie je také nekonečné, ale asi to u mňa spôsoboval nespochybniteľný strach, že mi bola veľká zima na nohy. Mala som premočené topánky, ale to ma samozrejme nezastavilo, veď som tu kvôli iným ľuďom.

Cesta bola blatová a neprehľadná, okrme toho som sa dozvedela, že tu môžu byť tiež schované míny. 

Nakoniec sme potrebovali pomoc, aby sme neblúdili, takže čoskoro nás stretli miestni usadlíci a naviedli nás.

Našou konečnou zastávkou boli tri domy po ceste - každý vzdialený asi 3 kilometre od predchádzajúceho, takže kým sme tam prišli, myslela som, že mi odpadnú moje zmrznuté nohy. Dostala sa mi do topánok voda a o ďalšiu "zábavu" som mala postarané.

Tento raz to nebolo žiadne veľkolepé pomáhanie - pomáhali sme len konkrétnym malým rodinám, niekedy jednotlivcom, ku ktorým sa humanitárna pomoc nijako nedostane. Nie je možné sa tu dostať ani autom, jedine peši. Bola som vďačná, že okrem seba nemusím nosiť ešte nejaké materiálne veci, lebo by som to fyzicky nezvládala.

Mali sme k dispozícií pár chlapcov, ktorých zohnala charita a tí nám veľmi pomohli. So všetkým, čo bolo treba.

Čoskoro sme natrafili na posledný domček, ktorý patril staršej pani Anne. Tá tu zostala bývať aj keď sa tu objavili ruskí okupanti a chceli sa nasťahovať k im domov. To sa písal ešte rok 2022, apríl. 

Vonku sa strieľalo, situácia sa zhoršovala a noci boli ešte dosť chladné. Podľa jej slov, keď sa situácia zhoršovala, veľmi sa s manželom báli. Deti poslali preč, - teraz sú v zahraničí. Zostala len ona so svojim manželom.

Raz v noci jej ktosi silno zabúchal na dvere. 

"Otvorte, potrebujeme sa najesť", zaznel neznámy hlas spoza dverí. Pani Mária sa aj s manželom báli, takže otvorili - v tom čase sa v okolí pohybovali nielen ruskí vojaci, ale už aj ukrajinskí a preto, aj keď si bola istá, že sa určite jedná o nejakého ozbrojeného mužíka, otvorila.

Vysvitlo, že dvaja mladí ruskí chlapci nemajú kam hlavy zložiť a že sú okrem toho aj hladní. A veľmi zúfalí. 

Vytipovali si takýto starší pár žijúci na samote. 

"Pustite nás dnu a dajte nám najesť!" zaznelo od mladých chlapcov, pričom pod pazuchou každý z nich si zvieral svoj samopal. Manželia sa obaja báli.

Nastalo úplné ticho. 

"NIE! Toto je náš dom, vlastnoručne sme si ho vybudovali 
a MY SME TU DOMA! Môžete nás kľudne zastreliť," odvetila nakoniec celkom vyrovnane pani Mária.

Pre mňa osobne to bolo dychberúce rozprávanie, úprimne priznám, že som mala z toho všetkého husiu kožu a aj som si poplakala. 

Veď si to skúste len predstaviť!

Takéto silné emócie som neprežívala len ja sama, ale úplne všetci, ktorí sme boli vôkol. Atmosféra sa dala krájať, všetci sme počúvali a uťčili sa ako zvládať kritické situácie od "neškolených profíkov" priamo v teréne.

"A vy ste sa fakt nebáli, že vás proste na mieste zastrelia?", trúfla som si priamo sa opýtať.

"Nie, lebo som počula, ako sa ruskí vojaci správajú k ukrajinským obyvateľom a uvedomila som si, že kebyže ich pustíme, určite si nájdu niečo, čo sa im nebude páčiť a zastrelia nás v ten večer aj tak", vysvetlila mi pani Mária. 

Jej manžel len tak pritakával.
V tej chvíli som pochopila, že hlavné slovo v tejto rodine má pani Mária.

"Je neuveriteľné, že to prežili," hovorím si tak sama v sebe a trochu ma zase premknú emócie a v očiach sa mi zablysknú slzy. 

Ale samozrejme - v skutočnosti som rada, že to takto krásne a úspešne dopadlo.

Onedlho na to sa lúčime a odchádzame naspäť do Charkova obohatení neskutočnými príbehmi. ĎAKUJEM!