Cítila som v sebe, že tam chcem určite ísť.
... hoci nikto z mojich kamošov mi tento nápad neschvaľoval. Pýtate sa prečo? Nuž, je to celkom jednoduché - veľa samotných Charkovčanov si tam chodiť netrúfa. Podľa mňa si to spájajú so silným bombardovaním ešte cez leto, keď toto sídlisko zažívalo každodenné nálety a asi by im to znova pripomínalo celú tú hrôzu.

Trochu si ju predstavme...

Saltivka je najväčšia mestská časť v Charkove, kde kedysi žilo viac ako 400 000 ľudí. Kedysi. Aktuálne charakterizuje najväčšiu bolesť celého Charkova a myslím si, že pohľad na toto peklo zlomí aj najväčších borcov.

V jedno ráno som sa teda vybrala na Saltivku sama, ja a moje FURT DAČO plné naložené humanitárnymi vecami. Kamoške som povedala, že idem si pozrieť Charkov a chcem si ho zažiť sama.

Išla som postupne a hoci mesto aj ulice boli prázdne, veľa som zastavovala a čo ma zaujalo, tak som vystúpila a premýšľala nad tým. Na Saltivku mi to trvalo dobrých 45 minút.

V jedno ráno som sa teda vybrala na Saltivku sama, ja a moje FURT DAČO plné naložené humanitárnymi vecami. Kamoške som povedala, že idem si pozrieť Charkov a chcem si ho zažiť sama.

Išla som postupne a hoci mesto aj ulice boli prázdne, veľa som zastavovala a čo ma zaujalo, tak som vystúpila a premýšľala nad tým. Na Saltivku mi to trvalo dobrých 45 minút.

Nanešťastie, strávila som tu v tichu asi 15 minút. Mimo auta. Medzitým sa rozozvučali sirény ohlasujúce letecký poplach. Nejako som nereagovala, ani neviem prečo. Onedlno za mnou prišla staršia pani so slovami, že "táto slečna musí byť nejaká diverzantka, keď si to tu fotí" a nie úplne príjemne ma "vytrhla" zo svojich myšlienok. Viete čo? Pravdepodobne ma sledovala už dlhšiu dobu a ja, zamyslená, som si ju nevšimla.

Nevadí. Vstala som z obrubníka, zavrela foťák a snažila sa jej vysvetliť, že nie som žiadny diverzant ani kolaborant, ale proste k tomuto miestu som mala vzťah aj predtým a teraz som sa tu vrátila a po dlhom čase na to celé spomínam. Objasnila som jej, že som cudzinka, ukázala som jej slovenský pas a začali sme sa rozprávať o celej tej situácií.

Nakoniec to dopadlo veľmi emotívne - pani mi uverila, rozprávala mi príbehy zo začiatku ostreľovania Saltivky a ako sa cez leto všetci báli a nevedeli čo robiť. Pani si sama prežila celú tú hrôzu a nakoniec sa mi tam rozplakala.

Nejako som sa ju snažila utešiť, opýtala som sa jej teda, že či jej viem nejako pomôcť, na čo mi odvetila, že jediné čo si praje je MIER a aby to už celé bolo za nimi. Naše cesty sa rozlúčili a ja som bola rada, že na mňa nakoniec nevolala policajtov...

Po chvíli som nasadla do auta a pokračovala som teda ďalej.

Mojou snahou bolo dostať sa k najviac ostreľovaným bytovkám a zistiť, čo tam potrebujú ľudia, ktorí tam zostali. Podarilo sa mi obehnúť celý región a natrafiť na Natáliu - 60ničku, ktorá ma za sebou silný osobný príbeh. Zistila som, že ide domov z nákupu a vie mi pomôcť. Mala som ju počkať predtým na jednom mieste, tak som počkala a urobila video.

Späť k pani Natálii. Počas ostreľovania jej zomrel manžel a teda z ich vchodu to, žiaľ, nebola jediná obeť. Natália sa po smrti manžela stala "adoptívnou mamou" 15 ročného dievčaťa, ktorému ruské rakety zabili oboch rodičov, keď sa vracali z nákupu. Natáliu som si pozvala do auta, že ju odveziem domov - rozprávali sme sa a ukazovala mi, kde ešte ľudia žijú...

Onedlho sme prišli priamo k nej domov - zavolala nejakých ľudí, prišla aj jej adoptívna dcéra a dozvedela som sa, že sa volá Oksana. Bola veľmi tichá a smutná, naozaj bolo vidieť, že jej je zle. Psychicky aj fyzicky. Dievča teraz neštuduje. Snažila som sa k nej "priblížiť", ale nešlo mi to - aj som sa jej opýtala, či nechce na pár mesiacov ísť si niekam vyvetrať hlavu/prísť na iné myšlienky - odísť so mnou napríklad na Slovensko, žeby som sa o ňu postarala a potom by som ju naspäť doviezla domov za svojou adoptívnou mamou. Nie, nechcela.

Ako čas plynul, zistila som koľko ľudí kde žije - navštívila som aj neležiacich a vybrala sa nakupovať to, čo tam najviac treba. Dozvedela som sa, že teplú stravu majú pravidelne k dispozícií od magistrátu mesta Charkova, ale hygienické potreby nemajú vôbec. Vrátila som sa teda po pár hodinách znova na miesto a doniesla šampóny, sprchové gély, mydlá na pranie, zubné kefky, pasty, - hygienické vložky alebo plienky pre dospelých (pre tých nechodiacich).

Ako čas plynul, zistila som koľko ľudí kde žije - navštívila som aj neležiacich a vybrala sa nakupovať to, čo tam najviac treba. Dozvedela som sa, že teplú stravu majú pravidelne k dispozícií od magistrátu mesta Charkova, ale hygienické potreby nemajú vôbec. Vrátila som sa teda po pár hodinách znova na miesto a doniesla šampóny, sprchové gély, mydlá na pranie, zubné kefky, pasty, - hygienické vložky alebo plienky pre dospelých (pre tých nechodiacich).

Ako som rozdávala veci, postupne sa zmenilo počasie - občas svietilo slniečko, o pol hodinu na to už padal dážď. Čoskoro som si uvedomila, že presne to vystihovalo moju náladu - na jednej strane smútok zo situácie, na druhej nádej a zmysel mojej práce, ktorý mi samotní ľudia ukazovali tým, akí boli vďační. Boli rôzne pozvania na kávu, čaj - hlavne sa mi chceli akokoľvek poďakovať, len ja som si netrúfla ísť do týchto napol rozpadnutých panelákov.

Napriek všetkému, zažila som tu krásne chvíle plné vďačnosti a na koniec všetkých rozdávačok mi ukázali aj miestnu novinku - vybudovali tu celkom nové, pekné a účinné miesto, kde sa dá ukryť pred bombardovaním.

K novému protileteckému krytu v mestskej štvrti na Saltivke ma zobrala kamarátska dvojica, ktorá si ma pamätala ešte z čias predvojnových. Dvaja manželia tiež nad 65 rokov, ich dcéra je moja známa, aktuálne v Poľsku. Predstavili mi kryt, dala som im potrebné veci, ktoré nemôžu sami zohnať a rozlúčili sme sa so spustenými zase protileteckými sirénami s tým, že sa ešte určite uvidíme.