Nikdy by som neveril, že tu môže byť vojna!
Aby to nebolo len o babičkách a deduškoch, v meste Balaklija som natrafila na miestneho veľkopodnikateľa - Volodymira, ktorý sa živil tým, že prenajímal poľnohospodárske stroje iným, menším farmárom. Stretli sme sa náhodne, keď som si pred jeho domom fotila rozbombardovaný novinový stánok.
"Hľadáte niečo konkrétne, slečna?", opýtal sa ma mužský hlas, keď som fotila rozbitý, zruinovaný novinový stánok.
Obrátila som sa a za mnou stál obrovský chlap.
"Nebojte, neublížim vám," pousmial sa a bolo po probléme.
Začali sme sa rozprávať a vysvitlo, že sa bál, že som nejaká ruská špiónka :), lebo "normálni" obyvatelia mesta Balaklia si zdemolované novinové stánky nezvyknú fotiť. Nakoniec sme sa obaja zasmiali, ja som mu ukázala slovenský pas a Volodymir navrhol, nech idem k nemu na čaj a porozpráva mi potom svoj príbeh.
Takže sme sa jednoducho zoznámili, išla som hore na čaj a trochu sa ohriať. A bolo mi treba ísť na toaletu - to v prvom rade.
"Musím si zavolať, tuto chlapci opravujú náš barák a ja im zháňam matroš," spomenul mi Voloďa len tak medzi rečou. Zrazu som sa zahľadela do diaľky a uvedomila si, že z jeho bytu na druhom poschodí je vidieť známy zdemolovaný stánok.
Cez môj byt preleteli kúsky rakety!
Keď Voloďa dotelefonoval, urobil mi super čajík, ja som sa posadila do kresla a začala počúvať celý jeho príbeh. Nemala som chuť veľa sa pýtať, lebo čoskoro sa ukázalo,
že Voloďa by sa rád niekomu z cudziny vyrozprával.
Zrazu som si uvedomila, že na to, že sa nachádzal v obývačke, všade okolo mňa sú posilňovacie stroje.
"Áno, tu som mal svoju posilovňu, lebo som tlstý ako sviňa a žena ma kvôli tomu opustila. Celý byt som si preskladal, aby som po práci mohol cvičiť, nakoniec mi byt zničili Rusi," spomenul medzi rečou a ukázal mi izbu s dierami po úlomkoch rakety v dverách a v strope.
Takže som sa dozvedela, že sa snahou makať je nešťastná láska. Ale Voloďa bol šikovný a celkom úspešný podnikateľ, ktorému vojna zničila všetko, čo si sám krvopotne vybudoval! Čoskoro som sa dozvedela, že má 53 rokov, celý život sa snažil začať podnikať a keď sa mu to konečne podarilo, tak nakoniec mu všetko vybudované zničila vojna. Sedím a počúvam.
Živil sa tým, že kupoval veľké poľnohospodárske stroje a následne ich prenajímal menším farmárom. Tento biznismodel celkom dobre mu fungoval, až do vojny, kedy sa Balaklia stala okupovanou a všetko mu Rusi zničili.
Môj biznis skončila tá zasratá vojna!
Neskôr sme sa teda vybrali na ulicu s tým, že si mrkneme, čo zostalo z jeho veľkým hál, kde skladoval poľnohospodárske stroje na prenájom alebo tie, ktoré potrebovali opravu. Ako sám povedal, doba kovidu bola náročná, ale vycítil, že po kovide sa práca s pôdou na Ukrajine v okolí Balaklii zase začala rozmáhať, preto neváhal a zobral si na prenájom nové poľnohospodárske stroje, ktoré do vojny žiaľ nestihol splatiť. A teraz už nie sú ani stroje, ani peniaze, lebo sklady, kde stroje uchovával Rusi vypálili, a tak mu zostali len oči pre plač.
TAKTO TO VYZERÁ, KEĎ VÁM ŽIVOT ZNIČÍ VOJNA!
.... a takýchto príbehov je na Ukrajine tisíce a tisíce!
