Vracala som sa do Charkova z pomoci pri mestečku Dergači v Charkovskej oblasti, keď som si uvedomila, že zase raz nestíham a na ďalší deň musím ísť nakúpiť, lebo už nemám čo ľuďom rozdávať :D

Takže som zaparkovala pri jednom veľkom nákupnom centre a išla nakupovať. Čo čert nechcel, vedľa mňa onedlho zaparkovala kolóna troch vojenských áut - jeden pick-up a dva mikrobusy pre 9 ľudí. Všetko v zelených farbách.

Z mikrobusov postupne vychádzali ľudia, tak som sa začala trochu zaujímať. O koho ide a prečo vystupujú priamo na parkovisku pred nákupným centrom. Čoskoro som sa zoznámila s chalanmi vojakmi a vysvetlili mi, že sa práve vrátili z rotácie v Kupjansku a doviezli odtiaľ aj ľudí. V mikrobusoch. Pochopila som, že tu sú skutoční presídlenci, ktorých evakuovali z náročných oblastí Kupjanska a že by som im mohla dať nakúpené veci z dodávky (pár balíčkov mi tam ešte zostalo).

Nechcela som veľa vyzvedať, takže som hlavne rozdala balíčky ľuďom a zistila, či majú kde spať. Majú. Chýba im hlavne hygiena a potraviny, našťastie som mala všetko potrebné ešte v aute.

Keď som vybavila ľudí z mikroautobusov, tak som zavolala Márií (vedela som, že sa pohybuje niekde neďaleko), lebo som sa dohodla s chalanmi vojakmi, že zoberú potraviny aj priamo zase na líniu.

Dozvedela som sa, že ich pick-up priviezol ľudí ako sprievod, ale že oni sami sa chystajú naspäť na Kupjansk na líniu. Počkala som teda na Máriu a išli sme spoločne nakupovať.

Čoskoro sa k nám pridal Boris - taký týpek vojak, ktorý sa priviezol pick-upom a cca o dve hodinky zase odchádza na Kupjansk. Ale Boris nie je hocijaký vojak! :D

Pochádza niekde od okolia Kyjeva a aktuálne sa stará o obranu východného frontu pri Charkovskej oblasti - Kupjansku. Nakoniec to celkom veselo dopadlo, lebo sme sa dohodli, že ja Botrisa počkám a pôjdeme potom ešte raz nakupovať veci, ktoré on konkrétne vie akým ľuďom tam kde treba.

Takže sme sa stretli pred obchodom a potom išli spolu nakupovať. Bolo to úsmevné prechádzať sa spolu popri regáloch, on v ruke samopaľ a taký obrovský a ja taká malá vedľa neho :D a kupujeme salámy, cestoviny a pár konzerv :D

Nakúpili sme, pofotili sme sa s chlapcami a vymenili kontakty. Úprimne? Z týchto chalanov som mala dobrý dojem a zdali sa mi féroví a tak, že keď im nakúpime, naozaj sa to rozdá ľuďom, ktorí žijú v okupovaných alebo ostreľovaných oblastiach.

Po ukončení milých aktivitít s vojakmi som sa vybrala do mestečka neďaleko Charkova s názvom MEREFA. Asi 35km od Charkova. Kedysi tu žilo 21000 ľudí a bolo to malé mestečko juhozápadne od Charkova

Tu som sa mala stretnúť s kamarátkou, ktorá tu žije a samozrejme, že ma zaujímalo, ako to tu vyzerá. A teda nečakalo ma nič pekné, ani príjemné...

V strede mesta bola stredná škola. Prišla som tam v doprovode kamošky a počúvala, že počas prvých mesiacov sa tam skrývali nielen ukrajinskí vojaci, ale aj civilisti. Ako aj v iných školách, počas vojny sú školy veľmi využívané na ochranu civilistov, vojakov alebo na rozdávanie humanitárnej pomoci. Niekedy v apríli tu na školu prvý krát spadla raketa S-300, pričom pri tomto útoku zomreli civilisti skrývajúci sa pred krvavými útokmi v Charkove.

Bola som pozrieť priamo niektoré zdemolované triedy. Veľmi zúfalé pocity som v sebe cítila.

Dostala som informácie, že posledný raketový útok tu bol v auguste/septembri 2022 a zomrelo tu 12 ľudí. Skrývali sa tu nielen vojaci, ale aj civilisti.

Škola bola inak pekne zrekonštruovaná a mala vynovené nielen sociálne zariadenia, ale aj počítačové triedy kvalitatívne podobné s triedami v Európe.

Kamarátka mi ukázala aj zničenú vlakovú stanicu. Budova už nestojí vôbec, bola zasiahnutá ako jedna z prvých budov v meste a teda tiež tam eviduje domáce obyvateľstvo pri tomto útoku úmrtia civilistov. Po prvom útoku tu zostalo torzo budovy, ale teraz tu už nenájdete nič.

V každom prípade, nič to nemení na fakte, že tu zahynuli ľudia, ktorí nič nemali s politikou alebo s vojenským konfliktom. R.I.P.