Úprimne musím dodať, že prvá cesta do Kamjanky ma dostala. Len čo opustíte Izjum, musíte sa vydať smerom na Slovjansk a prvá dedina, keď ňou prechádzate, je celkom zničená. Čo je však najhoršie, tak je aj celkom zamínovaná a dostať sa do nej nie je vôbec jednoduché. 

Inak, v Izjume sú všetky mosty spadnuté a namiesto nich sú tam pontónové jednoduché prechody. Super to majú Ukarjinci vymyslené, lebo tieto pontónové prechody bývajú síce bombardované, ale dajú sa ľahko nahradiť.

Na to, aby ste sa dostali do Kamjanky, potrebujete "sprievodcu" - niekoho, kto sa naozaj vyzná a vie, ktoré cesty sú odmínované.

Mala som šťastie a zohnala som si ľudí z organizácie "Захисник Краю"/ v preklade "Ochrana kraju" (nezisková organizácia, ktorá sa venuje pomoci len na miestnej úrovni - teda v Charkovskom kraji) a spoločne sme sa vybrali rozdávať ľuďom v dedine Kamjanka chlebík a inú humanitárnu pomoc. 

V aute sme mali naložený aj generátor.

Za Izjumom som sa zrazu dostala do iného sveta. 
Veľmi rozbitého sveta. Prechádzala som tadiaľto už veľakrát, ale teraz som prvý krát mala možnosť pozorovať okolie vedľa seba, lebo za volantom sedela Zuzka (kamoška, ktorá so mnou išla zo Slovenska, riaditeľka internátu Svoradov v Bratislave). 

Kamianka sa nachádza na pravom brehu rieky Siverskyi Donets, asi 7 kilometrov od Izjumu. Obec je rozdelená na polovicu medzinárodnou diaľnicou M03, cestou do ruského Rostova a ukrajinskej Doneckej oblasti.

Pekná dvojprúdovka z Izjumu smerom na Donbas vedie dolinou, ktorá je celá posiata rozstrieľanými auta a kusmi vojenskej zhorenej techniky (prikladám video, ale je ešte zo zimného putovania na Donbas, kedy sme tam s Františkom viezli generátory, teraz som nemala možnosť kamerovať). 

Ako sme tam prechádzali, v strede dediny nás už čakala "spojka" - muž, ktorý nás mal úspešne previesť cez celú dedinu tam, kde sa snažia vrátiť ľudia a postupne si opravovať svoje domčeky. Na to všetko potrebovali, aby prišla jar a aby sa dedina aspoň kúsok odmínovala. 

V strede nájdete okrem kompletne zničenej čerpacej stanice aj jedinú odbočku do dediny, ktorá je nezamínovaná. 

Poviem úprimne, pokiaľ by nás v aute nečakala naša "spojka", tak by som neprišla na to, že ktorá časť dediny je odmínovaná. Myslím, že toto by nedopadlo dobre.

Pohľad na celú zničenú dedinu nachádzajúcu sa v údolí

Ťažko sa vyjadrujú pocity, keď prechádzate skrz Kamjanku. Pre mňa to bolo prvý krát vidieť takúto katastrofu - skôr masaker, lebo tu naozaj nezostal kameň na kameni. A ani si neviem predstaviť, čo obyvatelia v prvé dni museli prežívať. Nakoľko je celá dedina v údolí, tak utiecť odtiaľto sa vlastne nedalo. 
Čoskoro sa dozvedám, že predovšetkým, keď sa snažili v septembri Kamjanku získať Ukrajinci naspäť, tak to tu bolo peklo. Z jednej strany Rusi, z druhej Ukrajinci - a dedina v údolí. 

Keď začala vojna, všetci sa snažili čím skôr utiecť do neďalekého Izjuma. Kvôli potravinám a liekom. 

„Najprv nastala strašná panika, že nebude jedlo. Znížili elektrickú dodávku, aby sa údajne pripravili na vojnu. Chladničky boli nefunkčné, ale vojna sa k nám blížila zbesilým tempom. Už 26. februára 2022 sa vypol v dedine plynovod a ak bol v Izjume ešte aspoň týždeň plyn, tak u nás v Kamjanke sme ho už nemali. Potom sme prišli aj o svetlo, to bol koniec“ povedala miestna žena, Iryna.

Všade je možné zazrieť dôkazy, že tu boli Z-kári

Kamjanka je cestou rozdelená na dve polovice, pričom každá z nich je plná rôznych nástrah. Bola okupovaná a podľa slov miestnych, sa tu Rusi správali naozaj strašne. Cestou cez dedinu (ak budete mať šťastie a nevyletíte do povetria kvôli rôznym mínam, nielen tým malým, motýlikovým), viete natrafiť na rôzne nápisy na domoch s písmenom Z alebo na zničenú či odhodenú vojenskú ruskú techniku. 

Prvý týždeň po vypuknutí vojny sa obyvatelia držali, neopúšťali svoje domy a mysleli si, že Rusi tadiaľ len "prefrčia", ako to bolo cez dedinu Tsyrkuny.  Skryli s av pivnici a čakali, čo bude - mali svoje zaváraniny a vedeli, že hladom nezomrú. Žiaľ, od 7. marca, 2022 keď sa dozvedeli o prvých mŕtvych, začala obec pustnúť. 

Tí, ktorým zostali autá, odišli autami, niektorí utiekli pešo a tí, čo boli všetkými okolnosťami paralizovaní, zostali čakaž v pivnici nevediac, čo vlastne bude. Podľa informácií tu však v prvý týždeň zahynulo 40 domácich obyvateľov. 

Ďaľšie príbehy boli o tom, ako ľudia v marci utekali nakoniec preč z pivníc, lebo im došli postupne aj potraviny. 

Bombové nálety a kazetové munície, strieľania z tankov a vonku živá ruskí vojaci - všetci sa báli ísť von, lebo sa to v tom čase pokladalo za sebevraždu. V tom čase už niektoré ulice neexistovali a situácia neyzerala, že sa v najbližšom čase zmení a dedinu sa podarí oslobodiť.

Nakoniec odišli všetci - niektorí vraj aj 30 kilometrov peši, pričom marec 2022 tu vraj niekedy bolo aj -17 stupňov. 

Už 3. marca 2022 tu začalo letecké bombardovanie - ostreľovanie z "gradov", húfnic, mínometov a tankov. A vraj keď Rusi zistili, že už to nevyhrajú, otrávili miestnym obyvateľom potraviny. 

Ukrajina oslobodila dedinu v septembri, ale ľudia sa sem nemohli vrátiť, nakoľko bola veľmi zamínovaná. Keď sa armáde podarilo rozmínovať aspoň pár metrov ulice, domáci obyvatelia nevedeli trafiť domov a spoznať, ktorý je ich dom a ktorý nie. 

Keď boli ruskí propagandisti ešte v dedine, z času na čas rozširovali videá, v ktorých rozprávali, ako ozbrojené sily Ukrajiny „zničili“ miestnu školu a kostol. Tieto dve budovy zostali ešte neporušené, keď dedinu obsadili. 

Potom na kamere demonštratívne predvádzali, ako „odmínovávajú“ dedinu „pre bezpečnosť miestnych“, pričom zbierajú vlastnú nevybuchnutú muníciu.

Dostala som možnosť pozrieť si časť dediny, kam sa vracajú dobrovoľníci, aby ju postupne vybudovali nanovo. 

Zastihli ma rozprávania plné hrôzy a bolesti - o tom, ako sa ľudia v najhorších časoch schovávali vo svojich pivniciach, kam postupne tiež padali raketové nálety. 

Človek by až neverill, koľko tam toho museli domáci obyvatelia vytrpieť.

"K nejakej systematickej evakuácii nikdy v tejto dedine nedošlo. Nebol čas a boli to veľmi chaotické odchody. Utekal každý ako mohol. Niekto dokonca len tak vyšiel na diaľnicu M03 a Ukrajinci ich zviezli s tankom a vojenskými autami. Mali sme šťastie, že sme sa dostali von v tom krátkom čase ticha. A niektorí nie. Pretože sa strieľalo na nejeden autobus, s ktorými sa ľudia snažili dotať cez Kamianku do Izjumu,“ hovocí miestna obyvateľka. 

Keď sme sa vrátili naspäť, zistili sme, že Rusi tu zanechali nevybuchnutý materiál a rôzne mínové nástrahy. A neuveriteľný neporiadok. 

Napríklad sa stávalo, že v jednej časti domu si vykopali zákopy, kde mali v jednej izbe aj toaletu aj kuchyňu, pričom si mohli vybrať aj iné miestnosti. Ale vraj tu boli ruskí vojaci leniví a neprekvitali vysokou inteligenciou, preto ten bordel všade. 

Ako som postupne navštevovala domčeky, našla som aj ja rôzne zaujímavosti. Napríklad obrázky detí, ktoré nakreslili doma v Rusku kresbičky pre ruských vojakov. Ruskí vojaci tu prišli a keď im išlo o krk, zanechali za sebou spúšť - neporiadok, otrávené potraviny a krsebičky detí. 

Cítila by som sa príjemne, keby sme sa nenachádzali na území Ukrajiny a pri takom peknom, klasickom ukrajinskom meste Izjum, kde mi celá táto situácia vyznieva skôr ako moja osobná paranoja a je veľmi absurdná. Cudzie vojská na cudzom území majú podporu nič netušiacich detí, ktoré im píšu podporné slová a kresbičky, aby ich Boh ochránil? 

Je mi smutno, že politická propaganda zneužíva nevedomosť detí a takto to potom dopadlo. 

"Bola to moderná dedina, kde bolo kultúrne centrum dokonca lepšie vybudované ako v meste Izjum. Obec bola organizovaná na veľmi vysokej úrovni, bol tu silný starosta, ktorý sa o nás staral. Kamianka ale už neexistuje, všetko bude treba urobiť nanovo," spomína miestna pani dôchodkyňa Ľudmila, ktorá ale nechce byť fotená. 
Tá ma ale zaviedla k susedke, kde som urobila video a našla zase raz dom s nápisom Z a veľmi nepeknými slovami adresovanými prezidentovi Ukrajiny. Dozvedám sa, že v obci bola škola, klub pre mladých aj knižnica a pár počítačami a internetom.

O Kamjanke by som mohla ešte veľa písať, ale nie je už viac treba. Je mi veľmi ľúto všetkého, čo sa tu udialo a koľko si tu miestni ľudia museli vytrpieť, takže najlepšie je všetky moje slová zakončiť konkrétnou pomocou - pomocou pre ľudí. 

S pomocou miestnych dobrovoľníkov sme naplnili dve dodávky s humanitárnou pomocou, krmivom a potravinami pre ľudí, ktorí tu chcú začať nanovo. Takisto som sem priviezla hygienické balíčky. 

Uprostred rozbitej dediny nás už čakali ľudia alternatívne v strede dediny, kde sme sa všetci stretli a vedeli ľuďom rozdať pomoc. Prikladám ešte video, akým spôsobom tu ľudia doteraz varili - vonku na dvore, len tak veľmi alternatívne. Držím palce a určite sa sem ešte vrátim:)!