Bol to super kontakt, ktorý som dostala od Zhanny z Charkova na pána Andrija, ktorý výrába piecky priamo na Ukrajine. Zhanna je inak Ukrajinka, ktorej som pomohla nájsť ubytovanie v Bratislave - jej a jej rodinke.

Andrij mal želežiarstvo normálne pracujúce na výrobu kovových plotov, ale nakoniec sa počas vojny začal zameriavať na predaj a výrobu piecok. ALE SÚ TO VEĽMI KRÁSNE PIECKY A ZA DOBRÚ CENU - asi 72 eur/kus!

Piecky sú dôležité, lebo sa blíži zima a ľudia majú zničené domy. A nie každému domov dáme generátor, lebo je to jednak nebezpečná vec a na prevádzku generátora treba aj financie - palivo (benzín), olej a výmena filtrov.

V tomto čase ešte neexistovala normálnejšia cesta do Balaklie, lebo tu Rusi zničili most, preto sme museli využívať rôzne alternatívne, poľné cesty do mesta. Cez okupáciu sa tu veľmi silno strieľalo a stvárali sa tu všelijaké zverstvá, preto v meste zostali len tí skalní. 

Cestou do Balaklie sme sa trápili s potvrdeniami pre vstup do mesta. Miestny primátor začal koordinovať humanitárnu pomoc tak, aby bol prehľad komu a pomohlo a komu nie, preto na vstup do mesta potrebujete špeciálne povolenie. 

Tieto dokumenty sme nemali pripravené, lebo toto usmernenie nadobudlo platnosť len dva dni vopred a nemali sme ani šajnu, že tu také niečo treba.

Nakoľko bolo treba dlhšiu dobu čakať na vybavovanie papierov, rozhodla som sa zatiaľ ísť do terénu a v dedinke tesne pred Balakliou som sa pýtala ľudí ako sa im tam vedie a či sa k nim pomoc dostane.

Čoskoro som dostala informáciu, že je tu jedna ulica, kde žila mladá baba spolu so svojou babičkou. Jedna sa starala o druhú. Keď začala vojna, žiaľ, mladé dievča prišlo o život pri jednou raketovou nálete.

Ako sa situácia v dedine zhoršovala, tak babička to nezvládla a nemal sa kto o ňu starať, nakoľko ju "dobehol" fyzický stav a zostala len ležiaca. Mladí, čo mali možnosť odísť a mali auto, odišli a zostali tam len starší a ležiaci ľudia. V realite to dopadlo tak, že počas okupácie mali čo robiť, aby sa každý dokázal postarať sám o seba.

Na osamotenú babičku skrátka nezostal čas. Ani sily. Preto sa ku mne dostala informácia, že bez vnučky si nevedela sama pomôcť a o mesiac zomrela. Doma. Bez pomoci.

Tento príbeh mi rozprávali a ja som sa medzitým zamýšľala, ako to tam asi vtedy muselo vyzerať. Náročne.

Dostala som ale podnet na "záchranu" inej babičky, ktorá tiež zostala opustená a sama. Na monci dediny - úplne posledný dom, tak tam sa treba zastaviť a doniesť plienky pre dospelých! TAK SOM IŠLA :o)

Vítala ma staršia pani na posteli a po chvíli sme sa začali rozprávať a objímať sa. Dali sme jej balíček hygienických potrieb, ale aj potraviny a plienky a pre dospelých. 
A nechýbalo ani pekné a milé slovo :)

Keď sme sa konečne dostali do Balaklie, vybrali sme sa s pieckami tam, kde nás už očakávali. Balaklia mala kedysi 28 000 ľudí, takže sú tu tiež mestské časti a my sme zavítali do tej najviac zničenej. Na najposlednejšej ulici zostalo len pár celých jednopodlažných domčekov, kde sa už postupne zhromažďovali ľudia a na nás čakali. Vyložili sme nielen piecky, ale aj nákupy potravín a hygieny.

Nakoniec sme mali možnosť navštíviť takto pár zničených domov a vypočuť si príbehy samotných majiteľov. Bolo to silné. 

Zrazu sa predomnou objavila nižšia pani aj so svojim manželom a rozprávali mi svoje životné príbehy ako počas jedného dňa prišli o celý svoj majetok. Jeden deň, jedna raketa a koniec všetkého úsilia, ktoré venovali svojmu domčeku. Rozprávali nám celé príbehy o tom, ako táto časť Balaklie vyzerala, keď tu behali ruskí okupanti. 

Dozvedeli sme sa príbehy žien, ktoré mali taký veľký strach z celej situácie, že si radšej narýchlo začali vzťahy s ruskými okupantami, aby boli v správnej chvíli na správnej strane a tým boli chránené. Problém nastal po oslobodení mesta, keď sa ruskí vojaci snažili čím skôr si zachgrániť kožu a zdrhnúť. Dámy, ktorým sa dovtedy žilo pri ruských vojakoch bezpečenejšie, začali byť zrazu prenasledované samotnými obyvateľmi a nastali problémy.

Do Balaklie som sa vrátila ešte niekoľko krát - napríklad som tam bola zaviesť generátor pre nemocnicu. Generátor som dostala vďaka iniciatíve Teplo a svetlo pre Ukrajinu, jednalo sa o veľkú a kvalitnú HERONKU (12kW). Potrebovali ho ako soľ, nakoľko do Balaklie sa po oslobodení začali vracať ľudia a mesto sa postupne snažilo dávať dokopy aj zdravotníkov. Na pomoc som mala k dispozícií dobrovoľníkov a keď sme prišli k nemocnici, už nás tam čakali miestne zdravotné sestry. Spojili sme sa dopredu a dobre bolo :-)

Po areáli nemocnice ma sprevádzala pani riaditeľka, ktorá ukázala najviac zničené oddelenia. Vonku sa už všetko pripravovalo na výmenu okien, už boli pripravené. 

Dozvedela som sa, že najväčšie vojnové ujmy utrpelo detské oddelenie, ktoré bolo nedávno pred vojnou aj zrekonštruované. Tým, že majú schopnú a progresívnu riaditeľku, podarilo s aim získať grant od EU partnerského mesta na vonkajšiu rekonštrukciu niektorých pavilónov.

Ďalšie naše kroky smerovali už do mestečka neďaleko Charkova - smerom na sever ho nájdete pod menom Tsyrkuny. Kedysi sa tu ľudia snažili nájsť si nové bývanie - mladí ľudia odchádzali z Charkova, kde je veľmi drahé bývanie aj prenájom a ich kroky smerovali práve do blízkych Tsyrkún. Bolo to tu celkom fajn - príjemné bývanie, dobrá infraštruktúra - zrekonštruované škôlky, cesty aj obchody. Teraz je všetko zničené.

V prvý deň vojnového konfliktu sa cez Tsyrkuny prehnali tanky, ktoré sa cez hranice z Ruska bezproblémov dostali. Mesto sa behom prvých hodín stalo okupované. A skoro ho zrovnali so zemou. 

Viem to posúdiť, lebo som zažila strach o moju kamarátku a jej rodinu, ktorá po cca 3 hodinách od vypuknutia konfliktu ostala nezvestná. A nezvestní boli skoro mesiac. 

Vravelo sa, že cez mesto sa strmhlavo prehnala ruská armáda a všetko zrovnala so zemou - prežili len tí, čo neboli doma alebo stihli utiecť. 

Príchod Tsyrkún bol plný bolesti. A zimy. Bola som už kúsok vymrznutá.

Vyzeralo to tu naozaj ako po nástupe dezolátov, ktorí sa snažili všetko zničiť, čo im prišlo do cesty.

Hneď na úvod vás "privíta" autobusová zastávka, ktorá už neexistuje a samé spálené budovy okolo nás. Čoskoro stretávame psychicky zničených ľudí, ktorým je zima a stoja nejako čudesne pred miestnym, žiaľ, už spáleným obchodom. Ten samozrejme nefunguje. Vidieť na nich kus zúfalstva - asi sa naozaj nemajú kam ísť sa ohriať, lebo všetky budovy sú zničené. Je to smutný pohľad.

Natrafila som tu aj na pani Ludmilu, ktorá zostala žiť vo svojom byte aj počas okupácie. 

Jej panelák je sčasti zničený, - nemá strechu a žiadny byt tu nemá okná. Počas najhorších časov trávila vraj celé dni v pivnici a čakala, ako sa celá situácia vyvrbí.

"Už som si zvykla, ale trápi ma, že tu nemáme stále svetlo, " prezradila mi. Rozumiem a dala som jej jednu obrovskú sviecu. Takú tú kostolnú (však asi viete).

Na konci paneláka, kde býva Ludmila je garáž pomaľovaná modro-žltými farbami s nápisom "ľudia - deti". Zamýšľam sa nad tým, akú históriu má za sebou práve táto garáž a zisťujem, že tragickú. Napriek nápisu tu zomrelo počas ostreľovania niekoľko ľudí. 

Celá lokalita zívala inak prázdnotou, až som mala dojem, že všetko čo mohlo, tak odtiaľto utieklo a zatiaľ sa ľudia ešte vo veľkom nevracajú. Bude to asi tým, že zima ešte len klope na dvere a nikto nevie, čo ho čaká. 

Opúšťam miesto a prosbou, aby túto zimu všetci zvládli, ktorí tu z akýchkoľvek dôvodov museli zostať.