"Dobrý deň, a to som už v Rusku alebo ešte na Ukrajine ?", opýtala som sa cez okienko šoféra miestneho dôchodcu.
"Slečna, ešte stále Ukrajina - my sme tu doma a sme Ukrajinci", dostala som odpoveď hoci v ruskom jazyku.
Usmievala som sa a zrazu som cítila, že všetko nakoniec bude v poriadku 🙂
Ale poďme pekne od začiatku...
opýtala som sa chlapcov hneď pri výjazde z Charkova.
"Ideme až do poslednej dediny, kde na konci stojí dom a pred ním vydávame humanitárnu pomoc", podpovedal mi Vjačeslav. Vjačeslav stojí za organizáciou NEZLAMNA (v preklade nepokoriteľní) a je to skôr také zoskupenie chalanov, ktorí majú za sebou rôzne športové kariéry a teraz sa rozhodli pomáhať.
Ráno sme sa stretli s tým, že som sa mala dostať do "sčasti rozpadnutej budovy s dierou v streche". Asi som čakala, že skladové priestory chlapci budú mať v lepšom stave, ale budova je obrovská a okrem toho sa z jednej časti aj tu vyvára strava pre teritoriálnu obranu Charkova. Kuchyňa je veľká a dáva možnosť zarobiť ľuďom, ktorí prišli kvôli vojne o prácu, takže super 🙂
Najedla som sa a vydali sme sa na cestu. Ešte predtým som sa zoznámila s milým párom dôchodcov z Tsyrkún - strašne milí ľudia 🙂
Títo manželia prežili nekonečné ostreľovanie a príchod tankov na začiatku vojny, keď Rusi obsadili hneď prvý deň dedinu Tsyrkuny. Dedina sa nachádza kúsok nad Charkovom smerom na Rusko, ale teda prišli veľmi rýchlo o dom.
Uchýlili sa v náročných podmienkach rozbitej budovy v Charkove, kde majú k dispozícií malú izbičku, sociálne zariadenie a aj možnosti stravovania. Všetko grátis. Podmienky sú tu skromné, ale oni sú skromní a sú radi, že vôbec majú kde hlavu zložiť.
Sami si varia, sami robia všetko pre to, aby pomohli ostatným - silný rešpekt pred nimi.
Nateraz viem, že ich dom plánujú spolu postupne rekonštruovať a oni nemajú kde bývať, takže sú tu.
Sme v kontakte a samozrejme, držím im palce ! 🙂
Zabalili sme auto a vyrážame. Nakoniec sme skupinka dvoch dobrovoľníkov chalanov a dvoch dievčat - smerujem hore a ja som zvedavá, čo nás cestou čaká. Míňame Zoločiv, mesto ktoré malo kedysi cez 10000 obyvateľov teraz vyzerá pri vstupe tak, ako vidíte na hornej fotke (benzínka je hneď pri vstupe mesta). Prehnala sa tadiaľ spúšť.
Smerujeme vyššie a našou prvou zastávkou má byť dedinka Oleksandrivka nachádzajúca sa asi 5 kilometrov od hraníc s Ruskom. V dedine zostalo cca 50 ľudí, ktorí od nás očakávajú humanitárnu pomoc.
Čo sa, žiaľ, nedalo dopredu predpokladať bol defekt, ktorý sme smerom zo Zoločivu dostali a na niekoľko hodín nám zmenil plány.
Vedela som, že máme trochu oneskorene a musíme sa ponáhľať. V realite to vyzeralo tak, že sme leteli skoro 110km/hod a defekt to bol poriadny, prišiel rýchlo a hneď sme stáli. Čoskoro som si spolu s ostatnými uvedomila, že sme v lokalite bez signálu a že nemáme rezervu a ani hover, lebo chalani pár dní predtým mali defekt a nestihli to vyriešiť.
Od ruských hraníc sme boli niečo okolo 20 km a v diaľave bolo počuť výstrely - my sme zostali nepojazdní a čakali, ako sa to celé vyrieši.
Našťastie, Ukrajinci sú veľmi obetaví ľudia navzájom, čo sa týka pomoci vo vojnových zónach, takže akékoľvek auto, ktoré išlo okolo, tak vždy nám zastavili a snažili sa pomôcť.
Zdalo sa mi to celú večnosť, keď som bola odkázaná na opravu auto v zóne kúsok od hraníc s tým, že iným spôsobom sa domov asi nedostanem nakoľko lokalita bola kedysi okupovaná a môžu tam byť míny. Tak som čakala.
Nakoniec sme mali šťastie - človek z mestského úradu Zoločiv nám zastavil a vedel, kde v okolitých dedinkách ešte zostali potajomky pracovať šikovní chlapci s pneumatikami. Potajomky preto, lebo väčšina "normálnych" ľudí z regiónu samozrejme ušla a oficiálny biznis robiť už viac nemohli. Chalani sa s ním prepojili a išli spolu hľadať pomoc - ja som zostala sama pri nepojazdnom aute a čakala, čo bude. Nakoniec sa vrátili s hoverom a kompletným náhradným kolesom aj s pneumatikou a až vtedy, keď sme to celé dali dole, som pochopila, že ten defekt je fakt veľký a som rada, že sme v poriadku 🙂
Asi po 4 hodinách celé koleso bolo vymenené a pokračovali sme ďalej. Bolo dosť neskoro, preto sme sa museli ponáhľať. Na programe bola návšteva poslednej dediny pred ruskými hranicami - Ivashky, pričom ľudia nás už čakali pred posledným domom v obci. Keď som prišla, zistila som, že za domom je naozaj už len pole a hneď v diaľave vidieť ruskú vlajku. "To je naozaj hranica!", povedala som si sama pre seba a uvedomila si, že sme naozaj blízko.
Zapadalo slnko nad obzorom a konečne sme začali vykladať veci pre ľudí. Rozdelili sme sa na dve skupinky - všetci dostali balíček trvanlivých potravín (olej, múka, cestoviny, ryža, konzervy...) a potom hygienické veci som ja rozdávala obďaleč. Bolo to preto, lebo nie každý potreboval všetko - starší ľudia, ktorí nemajú zuby, im naozaj netreba zubné kefky. Dáva to logiku, však? 🙂
Respektíve na to, čo z neho zostalo...
Rozdávali sme spoločne humanitárnu pomoc pre ľudí, pričom ja som sa snažila sa aj opýtať ľudí, čo im treba a ako sa cítia. Jeden pán, okolo 75rokov, bol veľmi prekvapený, keď počul, že som za ním zavítala až zo Slovenska. "A to myslíte vážne, takúto diaľku?", opýtal sa ma. "Veď to je bývalé Československo - to je strašne ďaleko", prezradil mi krútiac hlavu s tým, že asi som skôr niekde zo Zakarpatia pri Užhorode alebo z regiónu niekde pri Ľvove, pri Poľsku. Situácia dopadla zaujímavo - v jednom sa však všetci zhodli - že sú už unavení z vojny a všetci si prajú svoj pokoj. Mier. Bodka. Nič viac netreba...
Rozdali sme skoro všetko, čo nám v aute zostalo, zastavili sme sa cestou naspäť v dedinke Oleksandrivke, kde sme ľuďom nechali posledné balíčky pomoci. Mojou snahou bolo po ceste naspäť ešte navštíviť mesto DERGAČI v Charkovskej oblasti - kedysi tu žilo asi 17 000 obyvateľov. Dnes je tu všeličo zničené.
Pripomeňme si miestny známy - zrekonštruovaný a pekný kultúrny dom, kde sa konali rôzne slávnosti a akcie. Deti tu mali vystúpenia - vianočné, ak slávnostné, bývali tu svadby, oslavovali sa tu sviatky Veľkej noci, bývali tu koncerty. A potom PRIŠLA VOJNA!
A peknú, zrekonštruovanú budovu zasiahli dve rakety. Zomrelo tam niekoľko desiatok ľudí.
Aby som bola presná, pri druhom nálete zomreli ľudia práve v momente, keď v budove kultúrneho domu sa skrývali ľudia a miestni humanitárni pracovníci tam rozdávali pomoc. Pokiaľ mám správne informácie, zomrelo tam 40 ľudí pri poslednom raketovom nálete. Česť ich pamiatke...
