Ráno som sa stretla s Máriou a rozprávala mi, že by bolo fajn sa teda vzbrať do okolia nad mestom Charkov. Lokalita mesta DERGAČIV, ktorá bola hneď prvý deň okupovaná. Nikto nečakal útok zo susedského Ruska, takže akékoľvek vojenské vozidlá sa tu vyskytli hneď bez problémov prvý deň vojenského konfliktu. Zostali tu dediny, ako sú BEZRUKY, SLATYNE alebo PRUDYANKA.

Ako prvé sme išli nakúpiť hygienické plienky pre dospelých, ktoré sú v dedinkách nachádzajúcich sa vyššie od Charkova veľmi potrebné. Mária presne vie, čo tu treba aj koľko tu zostalo detí, dospelých, imobilných...

Smer DERGAČIV a vyššie - konkrétne dedinky BEZRUKY, SLATYNE, PRUDYANKA...)

Ešte sme sa mali zastaviť u starostu v dedinke BEZRUKY, kde by bolo dobré doniesť pre deti trvanlivé sladké pečivo. Ideálne zabalené tak, aby sa dalo spravodlivo rozdeliť do rodiniek s deťmi.

Nakupovanie a potom nekonečné balenie do autaaaa 🙂

Ranné nakupovanie je takou mojou klasikou, ale našťastie sa mi podarilo trochu si nechať ešte nakúpených potravín, šampónov, zubných kefiek a hugienických vložiek.

Bolo treba teda kúpiť už len plienky pre dospelých a sladké pečivo pre tie najmenšie deti.

Začali sme tým, že sme sa dohodli, že nezoberieme na tento výlet moju dodávku, ale Máriine auto. Problematika by mohla nastať tým, že sme na moju dodávku nemali priepustky a tým pádom by nás možno na blogpostoch nemuseli pustiť. Potenciálne zbytočné problémy teda vyriešime nekonečným balením do Majkinho auta.

Sranda bola to tam celé napchať 😀

Ale podarilo sa, kukajte tu, vážení! 🙂

Obe sme sa zhodli a zasmiali, že sme radi, že má Majka long verziu auta, lebo by sme sa pravdepodobne natrápili omnoho viac... 😀

IDE SA DO TERÉNU!

Vonku pršalo, bola zima a ako prvé sme naložili auto a vybrali sa do dedinky BEZRUKY, kde nás už čakal starosta so svojimi poslednými pomocníkmi. Po ceste som prvý krát poriadne POČULA, AKO TO VYZERÁ, KEĎ PO CESTE JAZDILI PÁSOVÉ VOZIDLÁ! Je to zaujímavé - vypočujte si video! 🙂

Počas cesty som videla rôzne časti zdemolované výrobné fabriky patriace ešte k lokalite Charkova.

A keď sme prišli do BEZRÚK, začali sme vykladať naše nekonečne naplnené auto. Už nás tu čakala celá skupina ľudí, ktorí nám pomáhali vzkladať auto do miestneho skladu (kedysi radnica, teraz len zabarikádované

Zničené domy, ale LÁSKAVÍ ĽUDIA !

No a keď sme vyložili všetky tieto krabice, vybrali sme sa cez dedinu BEZRUKY smerom na sever na dediny Slatyne a Prudyanka.

Ako sme tak prechádzali, vždy sme sa zastavovali pri ľuďoch, kde Mária vedela, že im treba doniesť či už iba plienky (že tam sú ležiaci ľudia), alebo aj kompletné hygienické či potravinové balíčky.

A platilo zásadné pravidlo, že čím ďalej ideme smer na Rusko, tým sa situácia na cestách aj v okolí zhoršuje. Zrazu sme boli aj v okupovaných dedinách a prvý krát som zažila ten pocit, že sa autom nedá otáčať priamo na ceste, ale museli sme napríklad niekoľko kilometrov cúvať.

Viete si predstaviť cúvať aj za tmy, keď v okolí vášho auta naozaj môžu byť míny?

Zničené domy, ale LÁSKAVÍ ĽUDIA nás sprevádzali od doma k domu a bolo to veľmi hrejivé. Predovšetkým sa mi veľmi páčilo, že som sa skutočne cítila užitočná. Mária to mala dobre pripravené a videla som, že tí ľudia ju poynajú. Stará sa o nich už dlhšie.

Chodili sme skutočne do domovov, kam nikto iný nechodí.

NAŠA CIEĽOVKA BOLA BABIČKY, ktoré tu zostali :o)

Takto sme behali skoro celé popoludnie spolu s Máriou po ľuďoch, ktorí to najviac potrebujú a pomáhali im.

Cestou domov to bolo silné...

Nakoniec sa už stmievalo a vybrali sme sa domov z dediny Prudyanka. Po ceste sme videli veľmi veľa hrôz - snažila som sa to zachytiť na video, tak sa na to pozrite, keď chcete.

Niektoré domy stáli sčasti, iné proste vôbec a zahynuli tam ľudia. Každý príbeh je iný a jedinečný, jedno však zostáva rovnaké - zbytočnosť celého tohto utrpenia.