takéto slová mi od začiatku vojny adresovala raz za čas kamoška skautka z mesta Dnipra. Mesto má za bežných okolností skoro 1 milión obyvateľov, teraz je ich asi o 500 000 viac, nakoľko v samotnom meste aj okolí našli útočisko mnohí presídlenci z najkrajnejšieho východu krajiny.
Ľudia sa často snažia utekať čo najbližšie od svojich pôvodných domov, lebo každé jedno mesto či oblasť je pre nich veľký krok do neznáma, aj keď zostávajú v Ukrajine. O to viac to platí pre ľudí z východu či juhu Ukrajiny - táto vrstva obyvateľstva je, podľa mojich skúseností, oveľa menej "scestovaná".
Dnipro je tiež ostreľované a nájdete tu takáto rozbité budovy (toto bola tržnica)
ZOZNÁMTE SA! Toto je Nadežda, skautská vedúca z Dnipra
VITAJ V DNIPRE!
Do Dnipra som docestovala skoro ráno a na moje prekvapenie, kúsok pred samotným mestom som zistila, že mi nefungujú brzdy. Niečo sa tam pokazilo. Vonku pršalo a blbo sa mi šoférovalo.
Pred domom ma už čakala kamarátka Nadežda, 48 ročná skautská vedúca v Dnipre s tým, že je to moja dobrá kamoška a najbližších pár dní sa o mnou postará. Ako osobne, tak aj tak, že budeme spolu rozvážať humanitárnu pomoc- ukážeme, čo kde treba a spinkať budem tiež u nej 🙂
Spolu sme išli do najbližšieho servisu, kde sa zistilo, že mi ešte na Slovensku v servise zabudli dať do nových brzdových kotúčov pružinky. ÁNO, ZOSTALA SOM ZDESENÁ! Mohlo ma to zabiť...
UTEČENECKÉ TÁBORY a ich delenie
Ako prvé som vyložila oblečenie a hygienické veci pre skautov v skautskej klubovni. Skauti z Dnipra majú svoje priestory tiež teraz pre presídlencov, takže prvú dávku vecí som vyložila priamo im v sklade.
Veci tam rozdávajú mladší členovia skauti, pričom sa zameriavajú hlavne na ženy a deti. V presné hodiny dávajú hygienické potreby a potraviny ľuďom na mieru.
Nadežda, ako skúsená skautská vedúca, má veľa užitočných kontaktov. Bolo super, že sa dohodla s jednou spolupracujúcou lekárňou na nákup liekov s výraznou zľavou - a ja som to zatiaľ mohla kartou zaplatiť 🙂
Toto som doniesla skautom v Dnipre - pomáhali nám to prijať starší členovia
V krabiciach boli hygienické veci aj trvanlivé potraviny
Nakupovanie prebiehalo výborne až pokiaľ miestne sirény nespustili sirény oznamujúce letecký poplach. To spôsobilo, že sme sa museli z obchodu vypratať a ísť sa schovať - dokonca viackrát, čo nanešťastie natiahlo celý proces.
Neskôr sme sa už zamerali na ďalšie nákupy pre ľudí. V Dnipre žije aj otec mojej dobrej kamošky a ten sa k nám tiež pridal. Potešilo ma, že sa spolu poznajú a tak nám bolo veselšie.
Nakupovanie pre utečencov bolo akoby na mieru. Nielen potraviny a hygienické potreby pre základné fungovanie, ale aj lieky ktoré starší ľudia potrebujú.
Pamätník venovaný vlašskému orechu v dedinke "Vlašské" za Dniprom 🙂
To, že na Ukrajine viete zažiť naozaj neskutočné veci som sa už presvedčila, ale toto ma celkom dostalo. Existuje dedina "Voloske" - v preklade "Vlašské", ktorá sa nachádza od Dnipra smerom na Záporožie a je pomenovaná po "vlašskom orechu". Páči sa mi, že aj obyčajné ukrajinské dediny majú svoje vlastné atrakcie a v tejto nájdete aj "Pamätník vlašskému orechu" 😀
Keď niekedy pôjdete na Ukrajinu do okolia Dnipra, určite odporúčam navštíviť - Adresa
Ako som sa dozvedela, dedina je pomenovaná po vlasškom orechu, nakoľko z celej Ukrajiny práve tu sú celé záhrady vlašských orechov a je to pre túto dedinu typické. Pamätník je tri metre vysoký a je vyrobený z antivandalského sklolaminátu, - vyzerá ako mozog a dobre som sa na ňom zabavila.
Veď, posúďte sami...
Pamätník vlašskému orechu 😀
Šampóny, toaletný papier, gél na pranie, mydlá, kefky, pasty...
Prvý tábor - "exclusive"
Neďaleko "trafenej dediny" s vlašským orechom sme natrafili na náš prvý cieľ - domov pre presídlencov urobený v miestnej strednej škole. Prišli sme sem a vrelo nás privítali 🙂
Dvojposchodová budova prešla rekonštrukciou vďaka peniazom z EÚ a teraz ponúka veľmi príjemné podmienky pre utečencov. Asi 100 ľudí hlavne z Luhanskej a Doneckej oblasti.
Zásobovanie potravín majú od štátu a darí sa im tu variť každý deň teplé jedlá.
Raňajky, obedy, večere.
Takisto sa im tu podarilo zohnať dostatok teplých vecí - všetko si môžete pozrieť na videu.
Snažila som sa s ľuďmi aj porozprávať.
Z komunikácie som nadobudla pocit, že viac-menej sa tu cítia najlepšie, ako vedia a nič im tu nechýba, ale všetci sa chcú vrátiť domov do svojich pôvodných miest.
Sú tu niektorí presídlenci aj z dolných časti Dnipropetrovskej oblasti - mestá ako Nikopoľ. Z rozhovorov som cítila, že sa tu ľudia cítia dobre, problémom je, že tento "domov" je pre nich len dočasný - len na dva - maximálne tri týždne, potom sa musia presunúť.
Jediné, čo tu potrebovali doniesť sú hygienické veci - a tie sme im doniesli 🙂
Ďalej sme mali možnosť potrieť si celý areál aj podmienky, v akých presídlenci žijú.
Zistili sme, že celá budova je zrekonštruovaná - aj toalety, aj sprchy sú pekné a všade je čisto. Sú tu ľudia po triedach rozdelení ako rodiny, spia na matracoch a čakajú ako sa veci vyvinú ďalej. Denne majú k dispozícií deti aj hračky či program - animátorov im robia starší útečenci. Je to tu celkom pekne fungujúce.
Cestou naspäť do Dnipra sme sa zastavili ešte pri rieke Dnipro, lebo bolo krásne počasie a dve skautky to, samozrejme, veľmi nadchlo 🙂
Pozrela som si lokalitu celého domova pre utečencov, miesta pozdĺž celej rieky sú úžasné.
Páčilo sa mi tu, že všetko je tu pekne roztriedené
Vybrali sme sa naspäť do Dnipra pre nakúpené veci pre domovy presídlencov už priamo v meste.
Prvý utečenecký dom sa nachádzal v útrobách starého gymnázia, ktoré svoje najkrajšie roky zažilo ešte cez obdobie sovietskeho zväzu. Veľká, veľmi vysoká a úplne zatemnená budova. Prišli sme tam až za tmy, ale čakali nás a celý domov nám ukázal miestny chlapík, ktorý je zároveň aj jeho obyvateľ. Mladý Saša má 23 rokov a utiekol spolu s rodičmi z Luhanskej oblasti. Nevedeli kam ísť, tak sa dostali do Dnipra. Čakajú, ako sa situácia ďalej vyvinie. Celé zariadenie hľadalo správcu, tak sa Saša tejto úlohy zadarmo podujal.
Úprimne?
Nevyzeralo to tu jednoduché pre tých ľudí, ktorí tu majú dlhodobo fungovať. Pozrite si fotky a posúďte sami.
Takéto podmienky tu majú ľudia - aj mladí, aj starší. Tma, všetko rozbité a staré
Takéto podmienky tu majú ľudia - aj mladí, aj starší. Tma, všetko rozbité a staré
Viete si predstaviť tu dlhdoobo bývať?
Podmienky sú náročné, nakoľko budova je stará a veľmi ťažko sa ju dá vyhriať
Jediné miesto pre dlhodobé bývanie...
Ako som sa postupne s Nadeždou prechádzala cez budovu, všimla som si, že všetky okná sú zabarikádované a zatemnené. Je to preto, lebo tu očakávajú nálety rakiet a teda treba tu všetky okná zabarikádovať. Je to asi dôležité, ale chýba tu denné svetlo.
Zariadenie poskytuje dlhodobé bývanie. Ľuďom tu pravidelne pomáha mesto Dnipro - majú zadarmo stravu, bývanie a raz za týždeň za nimi chodí aj psychologická podpora. Na tomto mieste môžu zostať koľko času potrebujú, pričom celé rodiny sú tu ubytované spolu podľa toho, ako si želajú a ako to okolnosti dovolia.
Saša nám predstavil všetky miestnosti pre presídlencov, ktoré tu majú k dispozícií. Miestnosť na pranie, sociálne zariadenia a aj horné poschodie, kde sú k dispozícií dva počítače pre ľudí ako miestnosť na čítanie. Musím sa priznať, že sociálne zariadenia sú v dosť žalostnom stave a veľmi by sa im hodila rekonštrukcia.
Ja som sa neskôr zamerala na návštevu konkrétnych rodín v triedach. Natrafila som na rodinku z Luhanskej oblasti, z mestečka Rubizhne.
Rodinka žije len z príspevkov od štátov, pričom majú malého synčeka s Downovým syndrómom. Veľmi sme si rozumeli, porozprávali sme sa a navrhla som, že im pomôžem dostať sa s ním niekam mimo Ukrajiny. Myslím si, že situácia v zariadení preňho nie je vhodná, preto by sa mal dostať niekam do Európy. Rodina nevie presne z čoho budú žiť, ale sme v kontakty a snáď sa mi podarí ich dostať mimo Ukrajinu a na pár dní si oddýchnuť niekde v Európe.
Uprostred veľkej izby (bývalej triedy) nás privítal stôl a navarená večera :o) Šatník slúži nad posteľami, všetci majú k dispozícií ako "vlastný priestor" len matrac - na posteliach sa spí, číta, sedí, hrá sa. Učí sa. Všetky generácie spolu.
Navrhla som, že teda naozaj bude asi lepšie, keď sa minimálne na chvíľu dostanú niekam inam.
Onedlho sme sa dostali k rodinke s piatimi deťmi, ktorí pochádzajú tiež z Luhanskej oblasti. Uvítali nás v skromnom prostredí, kde ale bolo cítiť vzájomnú silnú lásku.
Naša pomoc pokračovala ďalej a vyložili sme všetky nákupy pre nich, aké sme mali. Hygienické veci - šampóny, sprchové gély, gély na prianie či zubné kefky. Všetci boli veľmi vďační a chlapci nám pomohli s vykladaním.
V ten deň sme toho už veľa urobili a ešte nás čakalo nakupovanie a vykládka pre posledný utečenecký tábor v Dnipre, s ktorým sa Nadežda prepojila. Na pomoc s nákupom nám zase prišiel Peter a preto to išlo od ruky. Prišiel so svojim autom, vedel ako fungujem a aj čo mi treba. Som rada, lebo som mala pocit, že už nevládzem. Fyzicky.
Nakúpili sme a vybrali sa do posledného táboru za tento deň.
Úprimne som už mlela z posledného. Najlepšie na tom je, že moji ukrajinskí kamoši (každý nad 45 :D), nemali vôbec problém s fyzickými silami.
To nevadí, lebo spolu dokážeme viac ako Eli sama :-)
Tretí tábor pre presídlencov sa nachádzal v lokalite v Dnipre, kde nedávno spadla raketa a už keď sme prišli, tak sme to cítili. Samotný strážnik objektu nebol nadšený, že tam chodíme za tmy a nechcel nás veľmi pustiť do areálu.
"Vám nevadí, že pred dvomi dňami tu zomreli ľudia, ?" opýtal sa ma. Nemala som čo iné mu odpovedať, len som mu vysvetlila, že nás tam čakajú ľudia, ktorým nesieme humanitárnu pomoc. A práve preto sme tu.
Prišli sme síce neskoro, ale všetci nás privítali s láskou.
Páčilo sa mi, že tu všetci žijú ako jedna veľká rodina a snažia sa vzájomne si pomôcť. Je tu asi 50 ľudí rôzneho veku, rôzneho pohlavia a z rôznych častí Ukrajiny. Všetci si tu spolu varia, perú a tí, ktorí sú mladší a šikovnejší, tak sa zamestnali a pomáhajú starším :-)
Problematika celého zariadenia je v tom, že ubytovanie tu bude pravdepodobne pre ľudí len dočasné (tri mesiace) a potom sa musia pobrať inam. Uvidíme ako to dopadne, - nateraz som im doniesla hygienické potreby :-) Zostávame v kontakte :o)
