Yakohlivka - dedina, ktorá (skoro) už neexistuje

Tajomná a nepoznaná Yakohlivka

"Eli, existuje dedina, kam nechodí humanitárna pomoc, lebo sa veľmi málo hovorí, že bola zbombardovaná", povedala mi kamoška Nasťa z Charkovskej oblasti s tým, že je to dôležité tam skúsiť zájsť. Priznám sa, že o Yakohlivke som nikdy nepočula. Dozvedela som sa, že leží neďaleko dvoch väčších miest, ktoré boli ostreľované z oboch strán a nakoľko leží v údolí medzi nimi, tak to vraj "schytala" veľmi silne.
Takto vyzerá prvý dom hneď na začiatku dediny
Takto vyzerá prvý dom hneď na začiatku dediny

Bez strechy 90% obydlí

Vybrali sme sa tam teda spolu. Hneď pri vstupe som spozorovala, že dedina je naozaj v údolí a celý "masaker" som videla ako na dlani. Bolo mi to ľúto. Dedina je celkom rozsiahla (resp.bola) a naozaj sa dalo vidieť, že si prežila svoju hrôzu a každý jeden dom nemal strechu. Časť dediny sa už postupne rekonštruuje - zistila som, že majú veľmi svedomitú starostku, ktorá s manželom robí maximum.
Podarilo sa zohnať sponzora zo zahraničia, ktorý sa snaží ľuďom v dedine bezplatne opravovať strechy a meniť okná. Problémom je, že dedina bola veľmi rozsiahla a poškodený bol každý jeden dom - tým pádom, rozpočet nedovolil opraviť domy všetkých.

Niektorí mladí ľudia, ktorí žili v dedine, odišli do zahraničia, aby zarábali pre svoje babičky v domoch peniaze na opravy. Niektorí to nezvládli psychicky a odišli s rodinami s tým, že sa nestihli so svojimi babičkami ani rozlúčiť alebo proste to psychicky nedali - áno, aj takéto príbehy som tam počula...
Všetky domy sú na tom skoro rovnako
Všetky domy sú na tom skoro rovnako
Sú zničené.
Sú zničené.

Mobilná dodávka ako symbol nádeje

Do dediny som prišla práve v ten deň, keď tam zavíta raz týždenne pojazdná dodávka fungujúca ako obchod. Zastavila pri autobusovej zastávke, rovnako ako aj ja. Z dodávky vystúpila pani, obhliadla sa okolo seba - dala pokyn šoférovi a začali vykladať postupne malé prepravky. Keď som si to tak pohľadom zmerala, zdalo sa mi, že majú veľmi malý výber tovaru a veľmi válo tovarov celkovo. "Nápad skvelý, ale trochu nedomyslený", povedala som si sama pre seba.

Dodávka ide len jednu ulicu priamo pred zastávku - nezachádza nikam ďalej, takže pre starších ľudí bývajúcich na opačnom konci dediny a takisto pre imobilných je to nereálna možnosť nákupu.

Pre mňa to bolo celé nepredstaviteľné - keď som potom sama chodila po dedine a pýtala som sa, ako sa dodávka snaží o distribúciu potravín do iných ulíc v Yakohlivke, bolo mi povedané, že starostka to nevie zmeniť, lebo je to súkromný podnikateľ.
4 konzervy na výber pre celú dedinu? A to VÁŽNE?
4 konzervy na výber pre celú dedinu? A to VÁŽNE?
Z dodávky vystúpila mladá žena a muž a začali na lavičku na zastávke vykladať svoj tovar na predaj
Z dodávky vystúpila mladá žena a muž a začali na lavičku na zastávke vykladať svoj tovar na predaj

Kde nájdem tých nemobilných a chorých?

Opýtala som sa priamo starostky hneď po tom, ako som sa predstavila, že som Slovenka 🙂 Pozrela na mňa akoby som spadla z neba a zostala mlčky. Nakoniec to rozdýchala a poslala ma na druhý koniec dediny, kde sú dve najviac vojnou postihnuté ulice plné starších ľudí.

Dostala som sa medzi zruinované domy a paneláky, kde zostali starí a chorí ľudia. Penzisti, strašne sa chceli rozprávať - všetci. Nemali strechy, nemali okná, ale to, čo ich všetkých spájalo, boli rôzne príbehy plné bolesti, ale aj nádeje. Niektorí plakali, iní boli "už viac v pohode". Čestne môžem napísať, že všetkých spájajú obavy z blížiacej zimy.

Kde nájdem tých nemobilných a chorých?

Opýtala som sa priamo starostky hneď po tom, ako som sa predstavila, že som Slovenka 🙂 Pozrela na mňa akoby som spadla z neba a zostala mlčky. Nakoniec to rozdýchala a poslala ma na druhý koniec dediny, kde sú dve najviac vojnou postihnuté ulice plné starších ľudí.

Dostala som sa medzi zruinované domy a paneláky, kde zostali starí a chorí ľudia. Penzisti, strašne sa chceli rozprávať - všetci. Nemali strechy, nemali okná, ale to, čo ich všetkých spájalo, boli rôzne príbehy plné bolesti, ale aj nádeje. Niektorí plakali, iní boli "už viac v pohode". Čestne môžem napísať, že všetkých spájajú obavy z blížiacej zimy.

Jedna rodinka mala VÝNIMKU... 🙂

Bola to staršia pani na vozíku žijúca so svojim mužom, celý ich osud je akoby z nejakej UA telenovely 😀

Jej manžel mal náročné obdobie v minulosti, keď vymenil svoju ženu za krajšiu, mladšiu kočku z dediny - oženil sa a majú syna. Jeho manželka utiekla do Európy za lepším životom a o svojho syna z manželstva nemala záujem. Syn teda zostal na krku pánovi a ten stiahol uši a vrátil sa späť k svojej prvej žene.

Tá je na vozíku a stará sa o oboch.

Čiperná žena, ktorá robí všetko preto, aby veci zvládla a hoci je na vozíku, má môj rešpekt. Prišla som k nim a bavila som sa, ako sa majú a čo im najviac bude treba. Doniesla som im aj veľkú bandasku oleja, zemiaky, cukor, mlieko, med alebo múku. Boli veľmi vďační.

Život bez budúcnosti

"Slečna, prosím, neviete mi zohnať peniaze na nové okná na zimu? Nikto mi ich neopraví", oslovila ma chudá, útla a na pohľad utrápená žena. Volá sa Ľudmila, má 72 rokov. V dedine prežila celý život. Nemá už nikoho, manžel zomrel a deti nemali. Zostali len len modliace obrázky svätých, ktoré mi ukázala v rozbitej izbe na stolíku. Keď začali nálety, tak okrem rakiet mala obavy aj z ukrajinskcýh vojakov, ktorí jazdili cez dedinu tankami a viacero starších ľudí to vyľakalo. Ako mi sama povedala, chápe, že to bolo treba, ale celé jej to pripomenulo bývalý režim - mamu a jej rozprávanie hrôzostrašných zážitkov z druhej svetovej vojny.

Najviac ma zaujali babičky, ktoré prežili aj predchádzajúcu vojnu alebo si tieto zážitky pamätajú zo svojho detstva.

Ľudmila mi prirástla k srdcu a rovnako ako s inými konkrétnymi príbehmi, je to pre mňa veľmi silné svedectvo celej tejto absurdity - vojny. Zobrala ma hore k sebe domov - do bytu. Ukazovala mi fotky svojho bývalého muža, taktiež som videla všetky "sväté obrázky" celej rodiny aj s popisom funkčnosti 😛 Bolo to zaujímavé.
Ľudmila mi prirástla k srdcu

"Slečna, poďte pozrieť aj ku mne..."

dostala som prosbu trošku obďaleč. A zase pani dôchodkyňa, ktorá sa potrebuje aj porozprávať.... "ukážem vám, ako si tu žijeme a že tu je koniec sveta a na nás sa sproste zabudlo." Dostala som sa o panelák vyššie, k pani Nadežde - tiež silný osud. Čoskoro už kráčam po schodoch hore na tretie poschodie a míňam popraskané steny celého paneláku. Postupne sa dostávam až do bytu Nadeždy. Je smutná, otvára dvere - ukazuje mi rozbité sklo v izbách a plače.
Celý rozbitý panelový dom
Sú zničené.
Popraskané steny, okná, dvere.

Život bez vody, bez tepla a svetla.


Prišli spomienky na mladšie časy, na to, ako pani pracovala v Merefe a bola zdravotnou sestrou v miestnej nemocnici. Neskôr sa presťahovala na dedinu a Yakohlivka bola pre ńu skvelá voľba.

Na začiatku vojny, hneď v marci sa pani Nadežda skrývala len v pivniciach svojho domova - z jej rozprávania sa dozvedám, ako sa časom naučila rozpoznať, ktoré tanky a raketové strely patria Ukrajincom a ktoré patria Ruskej/Bieloruskej armáde.

V myšlienkach sa zastavujem a ja sama sa snažím si predstaviť všetky tie nekonečné chvíle, keď ste v pivnici dlhé týždne a neviete kedy to celé skončí. Na druhej strane sa, ako babička, naučíte rozpoznávať zvuky vojenskej techniky.

Je to šialené... Celé toto je úplne šialené a smutné.

Naozaj si myslíte, že niekto k nám bude chodiť s humanitárnou pomocou?

Túto otázku som dostala po navštívení celého jedného rozstrieľaného paneláku. Dôchodkyne mi spomínali, že "oni nie sú Buča" a že nemajú pozornosti ani od neďalekých miest.

Urobila som, čo som mohla - nakúpila som im, čo som mohla, nafotila som to, napísala som o nich pár silných príehov a porozprávala som aj v Charkove, nech tam začnú organizácie jazdiť. Zostali tam ľudia bez možností nakúpiť si v mobilej dodávke, zostali tam ľudia bez okien aj bez pomoci, - odkázaní na nás, mladších a silnejších...
Všetko je zničené...

Život v maringotke (to jediné, čo mi zostalo)

Vietor ma ďalej zavial k pani dôchodkyni Márií, ktorá prišla o dva domčeky pri ostreľovaní a jediné, čo jej zostalo je malá, zelená maringotka. Pani žije aj so synom, mali malý domček, letnú kuchyňu a boli viac - menej kompletne sebestační.

Prechádzam sa areálom, vidím zničené dva domčeky, veľa, veľa trosiek... až ma upúta jedna stojatá chladnička uprostred zelenej lúky. "Ona funguje, ale nemám ju kam zapojiť, ale nemôžem ju dať preč, lebo okrem nej už iné nemám, " odpovie mi pani. Bavíme sa otvorene, pozerám si chladničku a je mi zase smutno.
Čakala by som, že pani sa psychicky zrúti, ale opak je pravdou. Čim som sňou bola dlhšie, tým viac som vnímala, že dedinskí ľudia sú mentálne oveľa silnejší ako ľudia z mesta.
Aha, tam som mala domček, pozri!
Aha, tam som mala domček, pozri!
Tu bola kedysi letná kuchyňa, kde sme si uchovávali potraviny a teraz tu už nie je nič.
Tu bola kedysi letná kuchyňa, kde sme si uchovávali potraviny a teraz tu už nie je nič.

CHLADNIČKA PREŽILA! Je to ZÁZRAK!

prezradila mi Mária, lebo nemala ako a čím sa živiť. Dôchodok má minimálny a syn je lajdák a odkedy je vojna, tak pracuje len minimálne. Syna som zažila sama, bol na posteli v malej maringotke a tváril sa, že sa ho nič netýka. "Nechcem ho nikam poslať prečo, lebo nemá kam ísť, ale veľmi mi teda nepomáha."

"Rozumiem," odvetím pani Márií a pousmejem sa s cieľom skúsiť sa jej priblížiť. Ona napriek všetkým okolnostiam na mňa pôsobí strašne vyrovnane a "v pohode". Keď sa bavíme ďalej, zisťujem, že pani odomňa nič špeciálne neočakáva ale potešia ju aj malé hygienické drobnosti. Auto parkujem obďaleč, mám tam ešte nejaké balíčky mydiel a šampónov. "Ak nájdeš mydlo, budem veľmi rada, lebo sa umyjem tu vo vedre za maringotkou a budem sa cítiť lepšie," usmeje sa na mňa silná a statočná žena žijúca už bez stabilnej strechy nad hlavou.
"Vieš, ja už prežijem všetko. Som si istá. Ale nie každý tu u nás to takto zvláda" povie mi na záver nášho rozhovoru a prstom ukazuje na domček vedľa kostola. Je celý zničený. Udiali sa tam vraj strašné veci. Nastal čas pobrať sa ďalej a zistiť, čo sa tam stalo.
Prídem k domčeku a pred ním ma už čaká jedna pani. Zavedie ma do auta a vysvetľuje, že v tomto dome pri kostole žila mladá rodinka, ktorú zničila vojna. Pri jednom raketovom útoku tu zomrel manžel pani a tá sa z toho psychicky zrútila. Vraj mal len 30 rokov. Utiahla sa na chvíľu k svojej mame, ktorá žije v odľahlej časti tej istej dediny (Yakohlivky), ale spolu s malým synčekom sa s mužovou stratou nedokázala vyrovnať a utiekla do Poľska.

"A čo sa stalo s tou maminou, staršou pani, keď jej utiekla dcéra do zahraničia?" opýtam sa. "Poď so mnou a uvidíš," znela odpoveď.
Nastúpili sme do auta, odviezli sa za dedinu a tam posledný dom bol ten, kam ideme. Dvojpodlažný. V útropách som natrafila na staršiu, ležiacu pani po infarkte - síce vnímajúcu, ale len obmedzene. A tu sa mi dotvorila celá skladačka, čo to je za pani a ako sa to celé stalo.

Pani má dcéru, ktorá žije v dolnej časti dediny Yakohlivka. Po vypuknutí vojny ich dom zasiahla raketa a jej dcéra prišla o manžela. Dcéra celú situáciu nezvládla, nakoniec utiekla aj so synom z Ukrajiny do Poľska. O pár dní na to, táto jej mamina, z toho mala dve silné porážky...

... a teraz tu stojím ja, pozerám sa na ňu a doniesla som jej okrem potravín aj plienky. V mysli mám chaos a jediné čo si prajem, aby celá TÁTO NEZMYSELNÁ vojna už konečne skončila.