To nám bol veru deň, keď sme sa spolu so Zuzkou vybrali smer mestečko Lyman a okolité dedinky nachádzajúce sa už pri samotnej frontovej línií. Mesto Lyman leží v Doneckej oblasti. Aj na tento výlet nám spoločnosť robila kamoška Nataša z Izjuma.

Hneď ráno sme sa vybrali do Lymanu, kde nás už mal ďalej sprevádzať miestny zástupca polície - Aleksej Mikulin. Mali sme s ním ísť pomáhať aj do dediny Trojtske či Zarichne.

Ako prvé sme navštívili samotné mesto Lyman, kde sme sa mali sme stretnúť priamo pri miestnom trhovisku s Aleksejom. Problémom potom bolo, že sme vlastne nevedeli, kde konkrétne ho máme čakať. Vonku pálilo slnko a okolo nás jazdila ozbrojená vojenská technika - tanky a ozbrojené vozidlá. Vtedy som prvý krát v živote videla HIMARS - to sú tie sakra drahé vojenské a vysoké vozidlá :D
Fotiť som ich radšej nefotila, lebo by ma asi zastrelili.

Cítila som sa ako naozaj vo vojne a keď sme podišli bližšie k panelákom, zistili sme, že námestie a hlavné trhovisko v Lymane je veľmi ostreľované. 

Ľudia v nich aj tak žijú, hoci je to nebezpečné. Stretli sme pár dôchodký, ktoré si vypýtali humanitárnu pomoc od nás s tým, že k nim na ulicu vraj nechodí humanitárna pomoc nechodí. Prosili nás, nech sa tam zastavíme.

Nakoľko sme museli čakať na nášho Alexeja, sprievodcu, nemohla som s nimi odísť - preto sme si vymenili kontakty, rozdala som im jednoduché humanitárne balíčky a sľúbila, že nabudúce sa u nich určite zastavím. U nich, na ulici. 
Vtedy som ani len netušila, že ešte v ten deň (teda v noci) sa naozaj zase uvidíme :)

Naše dve babičky nám rozprávali ako náročne sa žije v Lymane -  dokonca som tomu ani nechcela sama veriť. 

Neskôr, keď sme ešte stále čakali na Alexeja sme sa vybrali pozrieť si samotný Lyman a neďalekú obytnú štvrť. Pri našom putovaní sme natrafili na veľký rozsiahly panelák sídlisko ktoré zhruba 2 dni predtým trafila raketa S300. Zostal tu obrovský, ale naozaj obrovský kráter po nej videli sme a ako taká raketa dokáže zlikvidovať úplne všetko videli sme chladničky ktoré kedysi patrili niekomu v dome a videli sme obrovský, ale naozaj obrovský kráter. 

Keď stojíte pod takým panelákom, cítite sa byť veľmi maličký a akoby zbytočný. Je to pocit akoby vlastnej nedokonalosti a veľmi zvláštny -  akoby ste nič neznamenali na svete, lebo ste takí malý/ taká malá oproti obrovskému veľkému paneláku a obrovskému veľkému kráteru. A keby neboli Rusi imerialisti, tak by ten kráter sa tu vôbec nevyskytol, rozumiete, však? A ľudia by si tu žili normálne.

Snažili sme sa osloviť okolo okolitých obyvateľov, ktorí v panelákoch ešte stále žijú a zistili sme, že ľudia si už zvykli na každodenné nálety. Veľa z nich nemá kam odísť, veľa z nich stratilo svojich príbuzných, a preto zostávajú bývať tam, kde to poznajú, hoci je to veľmi nebezpečné.

Naše cesty sa onedlho spojili kondečne s Aleksejom, takže sme sa vybrali do okolitých dediniek s rozvozom humanitárnej pomoci.  

Aleksej je hlavný zástupca mestskej polície - starostlivý otec a človek, ktorý naozaj vzbudzuje autoritu. Ubezpečuje nás, že sa bude snažiť nás chrániť, ale takisto nám jedným dychom vysvetľuje, že lokality kam ideme sú veľmi ostreľované a že musíme s tým počítať, že sa môže udiať čokoľvek. Obidve sme pozreli na seba so Zuzkou a bolo nám jasné, že do toho chceme ísť a chceme tým ľuďom pomôcť najviac ako sa dá, lebo je to to najlepšie, čo môžeme v tejto chvíli v Lymane urobiť :o)

Cesta bola rozbitá a museli sme sa pevne držať harmonogramu, ktorý nám vytvoril Aleksej. Išli sme dostatočne rýchlo, ale zároveň opatrne, lebo kazetové munície sa stupňovali a frontová línia od týchto dedín je len pár kilometrov (niekde je to vraj od 5 do 12km). 

Práve zo šoférovania Alekseja som pochopila, že musíme byť rýchli, lebo domáci ľudia sa boja - majú strach vychádzať na ulicu a keď ich chceme navštíviť  a rozdať humanitárnu pomoc, tak proste musíme ísť k nim domov a rýchlo to vybaviť.  

Samozrejme, by to vôbec nevadilo keby teda vonku sa s pribúdajúcim časom nezosilneli boje a raketové nálety okolo nás. Počuli sme to, videli sme to. 

Alex navrhol ísť naozaj len do ulíc, kde ešte humanitárnu pomoc nedostali, takže lokalitu sme si vyberali. Boli sme rýchli a zároveň sme sa snažili spoznávať ľudí a a ich potreby. Napriek všetkému som sa tu veľmi dobre cítila.

Musím priznať, že zároveň sme sa ale aj trošku báli - predsalen nad nami nám nad hlavami vybuchovala kazetová munícia a bolo to ako keby veľmi blízke - tento pocit nebezpečia.

Dediny sú rozbité - zostalo tam žiť pár posledných ľudí, väčšina starších a bolo vidieť, že cez tieto dediny ďalej na frontovú líniu sa každú každú chvíľu presúvajú vojaci a ťažká vojenská technika.

Rozdávali sme dopredu pripravené humanitárne balíčky - ja som rozdávala aj malé sladkosti  - čokoládky pre  deti a staršie babičky. Samozrejmosťou sú aj hygienické potreby. 

V aute sme mali takisto piecky pre ľudí, ktorým vojna zničila svoje obydlia a prišli o možnosti na niečom variť.

Chlapec vedľa mňa sa volá Sergej.  

Má 13 rokov, ale podľa mňa vyzerá teda starší. Je inteligentný a v dedine zostal preto, aby sa pomohol svojej mame a ďalším 3 súrodencom, mladším. Jeho otca som videla tiež, ale spomínal mi, že je to s ním niekedy náročné -  je taký poloalkoholik a väčšina peňazí, ktoré zarobí alebo dostane, tak prepije. Keď som sa so Sergejom rozprávala tak som vnímala, že je veľmi na svoj vek inteligentný a snaží sa byť zodpovedný a to sa mi na ňom vlastne páčilo :) 

Darovala som mu nejaké sladkosti a veci na potešenie duše, - mal z toho radosť, ale bol taký zdržanlivý a veľmi seriózny a zodpovedný, takže určite by to zvládol aj bez sladkostí :-) Veľmi ľúbi svoju mamu, tá sa tam pohybovala tiež.

Chlapci ako Sergej museli kvôli vojne predčasne dospieť a veľmi veľa ich to naučilo. Ešte o to viac to platí, pokiaľ ich otčim je alkoholik a nie veľmi zodpovedná osoba. 

REŠPEKT SERGEJ! 

Okrem humanitárnych balíčkov sme  rozdávali aj piecky.

Priznávam, že piecok chceli ľudia oveľa viac ako sme ich reálne priniesli. Museli sme teda vybrať rodinky, ktoré majú najviac členov - a tie sme uprednostnili. Najviac ma mrzelo, že sme tu naozaj stretávali aj deti a zároveň to tu je silno ostreľované. 

Väčšina obyvateľov je starších a rozprávali nám svoje vojnové príbehy.

Jedno z takých rozprávaní bolo o tom, ako pred pár dňami vo vedľajšej dedine (TORSKE) padla fosforová munícia. 

Vtedy večer ľudia proste utekali z dediny do dediny, lebo by boli upálení zaživa... 

Tí, ktorí to na vlastnej koži prežili, mi popisovali ako vyzeralo, keď padala fosforová munícia. Je to niečo, pri čom som hneď pochopila, že v skutočnosti by som to nikdy nechcela osobne zažiť. 

Fosfor je vysoko horľavý a keď sa uvoľní, akoby malé kovové guľôčky padajú na zem - skrze nich pri dopade na zem zhorí všetko, čo sa len dá. Základom je teda utekať do bezpečia, lebo je jedno, či ste v aute, v dome alebo v pivnici - fosfor zničí všetko okolo seba.

Dostali sme aj chlebík na rozdávanie pre ľudí, takže sme rozdávali okrem humanitárnych balíkov a sviečok aj čerstvý chlebík. Zaň boli ľudia veľmi vďační, lebo chleba nie je možné kúpiť a keď máte zničený dom a piecky, tak ho nemáte ani ako urobiť, takže toto bolo veľmi užitočné.

Neskôr sme sa presunuli do dediny TORSKE, kde sme pokračovali v našich aktivitách a tu som vlastne prvýkrát aj počula na vlastnej koži kazetové nálety. Nebolo mi všetko jedno, ale pri začiatku obstrelov sme dešte našli silu to skúsiť nakamerovať.

Pokračovali sme ďalej v rozdávaní humanitárnej pomoci na ďalších uliciach, až sme sa dostali na koniec dediny. Je to vlastne smer na KREMINNU (to je lokalita, kde je už naozaj nultá frontová línia, asi 10 kilometrov od toho, kde sme boli my) a tade aj jazdia tanky smerom na frontu. 

Bolo to prvýkrát, čo som zistila, že tanky sú naozaj veľké a celkom hlučné a že sa im musím vyhnúť ja sama, lebo oni sa mojej dodávke neuhnú :D a... že tu jazdia, na konci dediny, normálne po uliciach. -

Chlapci boli normálni - aj nám zakývali z tanku, ale nemohli sme ich odfotiť, lebo je to zakázané. Bol to celkom zážitok, aspon pre mňa.

Ďalej sme sa vlastne vybrali pozrieť si miestnu školu, ktorá kedysi slúžila ako humanitárne centrum a potom schytala pár náletov. Je to už taká ukrajinská klasika, že humanitárne centrá pokiaľ za vojny bývajú rozstrieľané ruskými raketami.

Ako sa blížila tma a večer, museli sme sa ponáhľať naspäť do Lymanu... nakoľko situácia sa s blížiacou sa nocou začala zhoršovať. Ostreľovanie pribúdalo a my sme mali čo robiť, aby sme sa ešte v ten deň vrátili do Charkova.

Hoci bola tma, zastavili sme sa ešte na ulici, ktorú som dostala ako adresu ráno od babičiek, keď sme čakali na Alekseja. Zostalo nám v aute ešte pár piecok a mali sme aj humanitárne balíčky, tak sme tu chceli všetko porozdávať ľuďom, poprípade zaniesť priamo hore.

Na adrese nás čakali romantické pohľady na rozbité paneláky a krásne hviezdnaté nočné nebo, čo samé o sebe bolo úplne absurdné. Najprv sme nevedelii, akým spôsobom sa dostaneme k obyvateľom, ktorí už neboli na ulici. Bolo ticho, tma a hviezdnaté nebo.

Chvíľku sme čakali a rozmýšľali sme, čo ďalej. 
"Ak čoskoro nenájdeme niekoho, budeme musieť ísť domov, lebo cesta je ďaleká a už aj teraz je tma", povedala som.

Nakoniec sa to podarilo - natrafili sme na správnych ľudí a tí nám pomohli a nasmerovali nás. Ľudia postupne vychádzali dole na ulicu a pýtali si veci, ktoré im najviac boli treba.

"Prosím vás, tu vo vchode oproti je jedna stará pani - býva sama, chodím sa o ňu podľa možností starať. Nemá nikoho. A nemá ani piecku, tak by som jej rovno teraz jednu doniesol,"  tíško povedal mladý muž, ktorý sa predomnou znenazdajky objavil. 

Asi bolo jasné, že sme všetci súhlasili. Dotyčnú pani som nevidela, ale to vôbec nevadilo. 

Rozdali sme všetko, čo sme mali a vybrali sa domov - čo najskôr smer Charkov. Po ceste sme si ešte užili spoločné fotenie a domov sme prišli ledva ledva tak, že nás do Charkova vôbec pustili. Pomohli sme ale veľa ľuďom a malo to celé zmysel. Zistila som, že nočné rozdávania humanitárnej pomoci má svoje svojské čaro :o)