Kedysi som rozmýšľala, že mestečko Izjum pri Charkovskej oblasti je ideálnym mestečkom, keď sa chcete usadiť neďaleko Charkova. Toľko sa tu toho, priatelia, porobilo -  
nová štvorprúdová cesta zabezpečila perfektné spojenie priamo s Charkovom, kde sú ceny za bývanie neporovnateľne vyššie. Obnovená radnica, detské ihriská. Aj veľ iných vecí.

Okrem toho, prezradím vám, že v Izjume bola perfektne zrekonštruovaná poliklinika, ktorá na vonkajšiu fasádu čerpala grant z partnerského mesta z EÚ a našli ste tu aj perfektne vytvorený bezbariérový prístup pre vozíčkárov.

Teraz je všetko zničené, lebo Izjum bol okupovaný a prehnala sa tadiaľto tvrdá a nekompromisná vojna :( 

Keď som sa tu takto prechádzala, bolo pekné zimné počasie, ale na celú polikliniku bol veľmi smutný pohľad.

Poďme ďalej. Nuž, o Izjume by som vedela veľa písať, chodím tu celkom často, nakoľko Izjum je vlastne dôležitý infraštruktúrny uzol smerom na Donbas. Kedysi som počula, že Izjum miestni nazyvali aj "dvere do Donbasu".

To, čo sa tu dialo si radšej nechcem ani predstavovať, ale hlavné námestie v sebe skrýva aj vypálený miestny dom kultúry. To, čo z neho nateraz zostalo si môžete pozrieť tu nižšie na obrázkoch. 

Ja vám neviem, bolo to tu treba - VŠETKO ZNIČIŤ? 

Mesto, ktoré dostalo od útočníkov najviac raketových útokov a v ktorom bolo dvakrát viac ruských vojakov ako obyvateľov. Šesť z desiatich mučiarní, ktoré policajti a armáda objavili na okupovaných územiach, fungovalo práve tu.

Viac ako pol roka tu ľudia žili v strachu a v úplnej izolácii — bez internetu, komunikácie či ukrajinskej televízie. 

Najhoršie to vraj bolo ohľadom informácií, nakoľko celý ten čas ich Orkovia „kŕmili“ ruskou propagandou a samotní obyvatelia sa nemali ako dopracovať k pravdu. 

Ako sa tak prechádzam mestom, zavítala som aj za Andrejom - miestnym známym dobrovoľníkom, ktorý zvládol aj ruskú okupáciu a neodišiel z mesta ani keď bolo najhoršie. Zachránil veľa žien a malých detí - najmladšie dieťa, ktoré zachránil malo 2 mesiace!

O Andrejovi sa veľa vie medzi Ukrajincami, ale na Slovensku ho asi nikdy nikto nepredstavil. Tak skúsim ja :)

Andrej je povolaním pekár, má asi 46 rokov a je podnikateľ. V meste mal malú pekáreň a robil si vlastný rozvoz. Keď v Izjume prebiehali najtvrdšie boje a čoskoro sa mesto stalo okupované, on neodišiel a vybudoval v jednej veľkej podzemnej pivnici útočisko pre matky s deťmi. Asi ste počuli, že v Izjume sa našli masové hroby, kde ruskí vojaci zavraždili miestnych mužov, jtorá pomáhali UA armáde naspäť mesto oslobodiť. Veľa z nich zmizlo a nakoniec sa našli zavraždení.

Andrej sa schoval v podzemí domu a okrem toho, že vie zručne piecť chlebík, prijal tu ženy, deti a staral sa o všetkých ako o vlastných. 

Andrej mi predstavil ženy a deti, ktoré by sa potešili malým sladkým darčekom a vianočným pohľadniciam. Túto iniciatívu som vymyslela sama, keď som sa raz v aute zamýšľala, že ako ľuďom na Ukrajine priniesť radosť, nádej a zakomponovať do toho aj Slovákov. 

V jednej chvíli mi napadlo, že sa blížia vianočné sviatky a deti budú vysedávať pred telkou, vyžierať sladkosti a pozerať rozprávky, tak by mohli popritom aj kresliť jednoduché vianočné pohľadnice. 

Každá pohľadnica je originálna - je ručne maľovaná, skoro "zadarmo" a každá prinesie veľkú radosť, keď ich budem rozdávať osobne s príbehom, koľko takáto pohľadnica kilometrov precestovala, aby sa dostala k príjemcovi :-)

Starčekovia a babičky na frontovej línií budú tráviť Vianoce sami - nakoľko Rusko ostreľuje infraštruktúrne body, ľudia nemajú nielen elektrinu, svetlo, teplo či vodu, ale nemajú ani telefónny signál pre spojenie so svojou rodinou.

Takže som sa chvíli prechádzala cez Izjum a rozprávala sa s ľuďmi, rozdávala pohľadnice a deťom aj sladkosti.  

Izjum je veľmi zničený a trhalo mi to celé vnútro. 

Kedysi to bolo mesto plné borovíc a zelen, teraz tu zostali bývalé mučiarne a rozorvaní ľudia. 

Bytovky, domy, nákupné centrá, poliklinika, lekárne či verejné trhovisko - všetko je zničené.

V meste Izjum nájdete aj aj nemocnivu, ktorá napriek tomu, že polovica jej budovy neexistuje a je zničená, tak prijíma ľudí a pomáha civilistom. 

V Izjume boli pred vojnou dve väčšie nemocnice, predsalen je to mesto ako logisticky strategický uzol pri ceste smerom do Doneckej oblasti. V pokojných časoch tu žilo pospolu skoro 50 000 obyvateľov a to čislo sa stále zväčšovalo, nakoľko mesto sa pekne rozvíjalo.

Generátor o výkonnosti 3,5 kW som dostala darom od Slovenskej Charity - odniesť so mnou ho bola Zuzka Bosňáková, riaditeľka študentského domovu Svoradov. 

Zuzka išla vôbec prvý krát na Ukrajinu, kde v živote nebola a to rovno do vojenskej zóny. Som rada, že som mohla práve ja byť  tá, ktorá ju zoznámi s krajinou a zároveň bude môcť pomôcť ľuďom. Zuzka si sama zohnala od študentov financie na nákupy generátorov do Charkovskej oblasti, pričom oslovila aj Bratislavskú Charitu a tá jeden generátov venovala práve pre nemocnicu v Izjume.

Nemocnica bola viacnásobne ostreľovaná a "schytala" viacero náletov, takže obyvatelia sú radi, že zostala aspoň jej polovica. 

"Keď sa tu aktívne bojovalo, väčšinu pacientov tvorili ranení vojaci, teraz tu máme len 30% vojakov. Začali fungovať niektoré ambulancie, tak sa tešíme," spomína hlavná lekárka, Marína.  

Ako sa tak rozprávame, ukazuje mi zabarikádované izby s pacientkami, kde je všetko pripravené tak, aby ľudia boli ako tak v bezpečí.

"Teraz gro pacientov tvoria bežní civilisti, ktorým sa nešťastne stal úraz v dôsledku vojny - či už ich zranil úlomok rakety pri nálete alebo proste stúpili na mínu", vysvetľuje. 

Takto spoznávam aj Karolínu. Žienka domáca, ktorá sa raz vracajúca sa domov z nákupu ocitla v zlom čase na zlom mieste a zasiahol ju "šrapnel" - teda úlomok rakety. Má zranenie zboku tela (to mi samozrejme neukazovala) a aj na ruke. Človek by si povedal, že je to nešťastná osoba a zastihnem ju tu celú psychicky zrútenú. 

Opak je však pravdou. Pani som venovala malú čokoládovú bonboniéru a pohľadnicu pre radosť, ale Karolína sa drží statočne. Spomínala mi, že je rada, že to prežila, lebo "nie každý mal takú možnosť."  Je neuveriteľné, že pri takomto jej osude sa človek ešte dokáže usmievať :o)

Prechádzala som okolo miestností s pacientkami a nebol to pekný pohľad. Jedna vec je zranenie na tele, druhé je na duši. 

Častokrát je trauma z vojny pri týchto ženách charakterizovaná stratou niekoho zo svojich blízkych - ak popritom ešte sami utrpia zranenie, nie je to vôbec jednoduché. 

Čo som však aj ja sama na sebe vnímala je nedostatok slniečka - tým, že sú kvôli bezpečnosti zabarikádované okná, tak je tu stále tma. 

Ešteže majú generátory a ukrajinský národ je nezničiteľný!